FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
„Bol to politik európskeho formátu, najznámejší politický predstaviteľ Slovákov v prvej polovici 20. storočia,“ tvrdí o Milanovi Hodžovi historik a politológ PAVOL LUKÁČ. Hodžovmu dielu sa venuje už niekoľko rokov a v roku 1997 ako editor pripravil na vydanie Hodžovu knihu Federácia v strednej Európe (pôvodne vyšla len v angličtine). Tvrdí, že Slováci Hodžu ešte neobjavili.
V rodinnom archíve Hodžovcov našiel zmienky o márnych snahách previezť pozostatky Milana Hodžu na Slovensko. Stretol sa s jeho vnukom v Amerike a presvedčil ho, že dnes by sa už prevoz dal uskutočniť. Minulý rok sa pri odhaľovaní pamätnej tabule na Hodžovom dome v Prahe stretol premiér Dzurinda s Hodžovou vnučkou a neskôr aj s vnukom. Po premiérovej iniciatíve prispel finančne aj Úrad vlády a pozostatky Milana Hodžu prevezú o niekoľko dní na martinský cintorín.
Hodža bol vraj bohém a mal rád nákladný život, bola to pravda?
„Hovorili mu ‘grandseigneur‘, lebo ovládal sedem jazykov, chodil vyobliekaný a správal sa ako šľachtic. Bol vynikajúcim rečníkom, svojím rozprávaním vedel zaujať zahraničných diplomatov a ministrov, a to nielen rétorikou, ale aj intelektom, vedel citovať klasické diela. Mal veľmi zaujímavé plány.“
Prečo sa o ňom tak dlho mlčalo?
„Hodža bol počas celej svojej politickej kariéry tvrdým antikomunistom. Počas druhej svetovej vojny veľmi skoro odhalil Stalinove veľmocenské plány so strednou Európou. Kritizoval Benešovu naivitu, ktorý v tom čase Stalinovej premene veril. Komunisti ho teda nemali v láske a označili ho za ‘buržoáznodemokratického politika, ktorý bránil reakčné plány na vytvorenie stredoeurópskej federácie‘. Prakticky zmizol z učebníc dejepisu a tak aj historického povedomia Slovákov. Hodža bol jedným z mála prorokov, ktorý odkryl hrozbu komunizmu, no neúspešne. V zime v roku 1943 v memorande adresovanom americkému ministerstvu zahraničných vecí píše: Nepodceňujme Stalinove veľmocenské ciele, pretože tam, kde vstúpi noha sovietskeho vojaka, nastolí režim, aký je v Stalinom Rusku - čiže diktatúru jednej strany.“
V čom sa Hodža s Benešom nezhodli?
„Hodža chcel stredoeurópsku federáciu, Beneš obnovenie Československa v jeho predvojnovej podobe a bezpečnosť garantovanú veľmocami, kde rátal najmä so sovietskym Ruskom. Beneš počas vojny nechcel riešiť slovenskú otázku v emigrácii, Hodža sa zasadzoval za jej vyriešenie už v emigrácii. Okrem toho tam bola aj osobná rivalita, nevraživosť.“
Komunizmus padol, začalo sa hovoriť o Štefánikovi, Hlinkovi, no Hodža ostal stále málo známy, prečo?
„Nacionalisti ho odmietali preto, lebo vždy kritizoval nacionalizmus aj na Slovensku, aj v zahraničí. Bol však stúpencom toho, čo sám nazýval kultúrnym nacionalizmom, dnes by sme to zrejme nazvali patriotizmom. Presadzoval plnoprávne politické postavenie Slovenska v rámci Československa. Slováci sa podľa neho nemali len starať o svoju autonómiu, tá by podľa neho totiž obmedzovala slovenský vplyv na celú Československú republiku. Myslel tým, že aj Slováci by sa mohli snažiť, aby boli obrazne povedané ‘nad Čechmi‘. On sám sa považoval za živý príklad - bol premiérom a keď abdikoval Masaryk, hlavou československého štátu.“
Ako to bolo s jeho čechoslovakizmom?
„V žiadnom prípade to nebol čechoslovakista typu Vavra Šrobára. Už v roku 1921 napísal: ‘Nehovorme o národe československom. Sme buď Česi, alebo Slováci, ale nemôžeme byť Čechoslováci.‘ O československom národe hovoril len ako o politickom národe, teda že Česi a Slováci sú dve etnické entity, ktoré vytvoria jeden celok - politický národ. Na konci svojej kariéry obhajoval slovenskú svojbytnosť. V čase 1. ČSR však nebol za autonómiu, ale presadzoval švajčiarsky model - regionalizmus. Bol ochotný priznať krajinské samosprávy sudetským Nemcom, Maďarom, Rusínom, Slovákom aj Čechom. Nebol za český centralizmus ani za ľudácky autonomizmus, išlo mu aj o práva všetkých národných entít v Československu.“
Ako vnímali Hodžu v zahraničí?
„Prednášal a publikoval v mnohých európskych krajinách, neskôr aj v USA. Veľmi ho uznával aj Coudenhove-Kalergi, prvý presadzovateľ zjednotenej Európy .Vo svojich pamätiach Môj život pre Európu hovorí o Hodžovi ako o skutočnom Európanovi, ktorý bol oslobodený od nacionalizmu a výrazne napomáhal zjednoteniu Európy.“
V čom spočívalo európanstvo Hodžu?
„Hodža vždy rozprával o stredoeurópskej federácii, že to bude jedna federácia, ku ktorej sa pričlenia iné - ako napríklad severoeurópska, západoeurópska federácia. Smeroval k myšlienke zjednotenej Európy. Stredná Európa bola vtedy agrárna a myslel si, že tento agrárny blok vyváži technicky rozvinutý západ. Pokladal za dôležité, aby sa západná demokracia a bezpečnosť mohli oprieť aj o silnú, demokratickú a konsolidovanú strednú Európu. Stredoeurópsku federáciu pokladal za dôležitý pilier zjednotenej Európy.“
Keď mal toľko perspektívnych plánov, prečo ostali bez odozvy?
„Bolo v tom viacero momentov. Bol už starý a chorý a Beneš bol pre Britov skôr akceptovateľným politikom, potom tu boli isté súkromné záležitosti. Okrem toho nastúpili aj politické intrigy, ktorými sa Benešovi podarilo Hodžu vyšachovať.“
Aký má zmysel po toľkých rokoch prenášať jeho pozostatky na Slovensko?
„V prvom rade to bola jeho osobná vôľa. Je to návrat k inšpiratívnej osobnosti, ktorá môže pozdvihnúť sebavedomie Slovákov, môže ukázať, že sme boli vždy súčasťou Európy, že sme ju vždy tvorili a že sme mali aj vlastné koncepcie, ako ju usporiadať.“
Pochovaný po piatich rokoch
V júni 1944 sa v exile na Floride Milan Hodža podrobil operácii. Jeho zdravotný stav bol vážny a z narkózy sa už neprebral. Telesné pozostatky politika previezli z Floridy do Chicaga, podľa oficiálnych informácií ho pochovali s veľkými poctami na Českom národnom cintoríne v Chicagu. Pravda však bola iná.
Pohrebná ceremónia síce prebehla, ale telo do zeme neuložili. Peripetie, ktoré nasledovali, odhalil len nedávno s pomocou rodinného archívu Hodžovcov historik Pavol Lukáč.
Hodžovo telo v špeciálnej zapečatenej truhle držali päť rokov v márnici v Chicagu. Rodina počítala s tým, že vojna sa čochvíľa skončí a telo prevezú na Slovensko. „Po vojne centralistická vláda na čele s Benešom prevozu bránila. Báli sa, že to bude prejav slovenského autonomizmu,“ hovorí Lukáč.
Manželka Milana Hodžu sa po roku vrátila na Slovensko, aby prevoz vybavila. Ani jej a ani synovi Fedorovi sa to nepodarilo, hoci Fedor Hodža zastával významný štátny post - bol poslancom a generálnym tajomníkom Demokratickej strany.
Po februárovom prevrate Hodžovci emigrovali a v roku 1949 pochovali Milana Hodžu na Českom národnom cintoríne v Chicagu. Vdova po Hodžovi chcela tiež odcestovať za deťmi do Ameriky, no komunisti jej to nedovolili. V roku 1962 zomrela v Martine.
Prianie Milana Hodžu byť pochovaný doma na Slovensku sa po 58 rokoch konečne naplní na budúci týždeň. Jeho pozostatky vládnym špeciálom prevezú a pochovajú v Martine. „V Hodžovom prenose je istá symbolika jeho návratu do rodnej krajiny, ale aj návratu demokratického politika a mysliteľa do povedomia širokej slovenskej verejnosti,“ hovorí Lukáč, ktorý so súhlasom rodiny a za prispenia Úradu vlády prevoz podnietil.
„Bol to hrdý Slovák, zároveň česko-slovenský vlastenec a srdcom a presvedčením Európan. Prevezenie ostatkov na Národný cintorín je naplnením jeho poslednej vôle, aktom historickej spravodlivosti a verím, že aj výrazným impulzom pre bližšie spoznávanie jeho politického odkazu,“ povedal premiér Dzurinda.
Česi previezli z USA domov telo žurnalistu a spisovateľa Ferdinanda Peroutku a Poliaci zase telo exilového predsedu vlády generála Sikorského. (hr)
