„Bola to taká zvláštna doba, tak sme stavbu nazvali Dom smútku,“ spomína si na začiatky stavby kostolíka jeho projektant Ján Hladík. „Dom smútku sa v tom čase dal zaradiť do akcie Z a na takéto akcie prispieval financiami aj štát, tak sme to využili. Problém vznikol s vežou, tú sme postaviť nemohli.“
Na dedinské pomery mimoriadne veľký Dom smútku bol napokon vysvätený a stal sa z neho riadny kostolík. Keď sa všetko „prevalilo“, cirkevný tajomník pri ONV prišiel o funkciu.
Až v minulom roku sa obyvatelia a chalupári v Mikulášove rozhodli kostolík dokončiť a pristaviť k nemu vežu, do ktorej by mal byť prenesený zvon z neďalekej zvonice. Hladík pokračoval v diele spred viac ako tridsiatich rokov, naprojektoval vstupný priestor do kostola a nad ním vežu. Miestni sa pustili do práce a dnes už je kostolná veža pred dokončením. Tak ako „za Dubčeka“, aj teraz pracovali ako v akcii Z. Mnohí úplne zadarmo, ďalší len za občerstvenie.
Mikulášov v okrese Senica má už len pár desiatok obyvateľov. Z dedinky sa dnes stal raj chalupárov, ktorí oceňujú, že čas sa tam akoby zastavil pred niekoľkými desaťročiami. Uprostred dedinky stojí budova s dnes už historickým označením Osvetová izba i hasičská zbrojnica s heslom Bohu slúž, miluj vlasť, blížnemu pomáhaj. Žiadne markety, puby, billboardy, žiadna politická strana. Viacerí chalupári s úsmevom hovoria, že za cintorínom v Mikulášove je už koniec sveta. Naozaj je tam závora a svetelné signalizačné zariadenie, oznamujúce vstup do vojenského priestoru. O tamojších hustých lesoch posiatych hubami sa vie široko-ďaleko. (tasr)
