Do poslednej nitky premoknutý tréner slovenskej futbalovej reprezentácie LADISLAV JURKEMIK včera na štadióne v Mijagi (Japonsko - Turecko 0:1) odsledoval posledný zápas svojej stáže na svetovom futbalovom šampionáte. Hlavným objektom jeho záujmu boli, prirodzene, tímy Anglicka a Turecka, ktoré budú jeho zverencom stáť v ceste v kvalifikačnej skupine na európsky šampionát 2004 v Portugalsku.
Obaja naši budúci súperi sú na ázijskom šampionáte stále v hre. Vyľakali vás?
„Sú naozaj silní, ale strach nám nepomôže. Slovenskému futbalu na medzinárodnom poli zrejme najviac chýba sebadôvera. Z Japonska teda odchádzam s poznatkom, že s Angličanmi aj Turkami sa dá hrať, okrem predností som pobadal aj ich zraniteľnosť.“
Čerstvejší je triumf Turkov v osemfinále nad domácim Japonskom, čo pred zápasom nevyzeralo na jednoduchú záležitosť.
„Turci to zvládli vcelku suverénne. Stretnutie mali pod kontrolou. Prejavila sa ich skúsenosť, v strede poľa dokázali umne podržať loptu, vedeli si v pravej chvíli poslať kolmé pasy, no vpredu zasa neboli až takí nebezpeční. Domácim prakticky nič nedovolili, žiadnu šancu, ohrozilo ich iba brvno Alexa z priameho kopu. Nič viac. Využili chybu japonskej obrany a potom už chladnokrvne vyčkali do víťazného konca.“
Nebolo jasné, či šlo o chybu brankára alebo obrany.
„Naozaj to bola čudná situácia. V predchádzajúcich stretnutiach sa Japonci až priveľmi spoliehali na gólmana. V tomto prípade nevybehol, no hlavičkujúci Davala ostal sám v priestore, kde to nemôže existovať. Turci na ihrisku vedeli o sebe, ale každý si mohol všimnúť aj situácie, že Japonci sa im dokázali dostať za chrbát.“
Angličania?
„Okrem zápasu v Sappore s Argentínou som videl všetky ich zápasy naživo. Myslím, že sa dá hrať aj s nimi. Doteraz ťažili najmä zo štandardných situácií.“
V Niigate som vás dve hodiny pred zápasom márne hľadal na tribúne VIP vyhradenej pre hosťov FIFA i vo vedľajších sektoroch. Smola?
„Ani nie, na zápasoch som zväčša trčal za bránkami s lístkami tretej kategórie. Pri Angličanoch som musel celý čas stáť, lebo ich fanúšikovia neustále skákali, a naposledy v Mijagi som tiež poctivo zmokol v nezastrešenom sektore za bránkou.“
Preto dodatočná otázka k osemfinálovému zápasu v Niigate Anglicko - Dánsko.
„V dôležitom dueli Angličanom zahralo do karát, že dánsky brankár nemal čisté svedomie pri dvoch góloch. V druhom polčase už potom s prehľadom kontrolovali situáciu. Ich obrana pracovala spoľahlivo, čo však neplatilo v predchádzajúcich zápasoch. Angličania ma spolu so svojím súperom Argentínou sklamali v očakávanom súboji v Sappore, kam som sa napokon fyzicky nedostal. Podobne nevýrazný výkon podali v bezgólovom stretnutí s Nigériou, v skupine so Švédmi mali napriek konečnej remíze 1:1 v druhom polčase vyslovene šťastie, že od futbalovo vyložene lepšieho súpera nedostali nakladačku.“
Niekto z Angličanov sa vám však musel aj pozdávať. Brankár Seaman bol v zápase s Dánskom suverénny. A Owen?
„Ale nemal nič veľké riešiť! Iste, vpredu bol nebezpečný Owen, ten to s loptou i hlavou naozaj vie, aj obaja krajní záložníci výborne behajú. No neviem sa zbaviť dojmu, že zatiaľ Angličania profitovali predovšetkým zo štandardiek. Ak už nechcem hovoriť o vyloženom šťastí.“
Aké ďalšie zápasy vás zaujali?
„Japonsko - Belgicko (2:2) v Saitame. Mal tempo a všetko, čo moderný futbal musí mať.“
Váš favorit na finále?
„Brazília má veľkú silu v ofenzívnom triu Ronaldo - Rivaldo - Ronaldinho. Naozaj hrajú dobre, ale v poslednom zápase s vyspelým Belgickom som si všimol, že mali problémy v obrane, kde často iba bicyklovali.“
Aký máte celkový dojem z Japonska a šampionátu?
„Atmosféra bola skvelá, organizácia bezchybná. Bez prítomnosti svojej 21- ročnej dcéry Lucie, ktorá ovláda tri svetové jazyky a je veľmi adaptabilná, by som tu však bol, priznám sa, úplne stratený. Nebojte sa, všetky jej náklady som hradil sám, takže okrem toho, že ma držala nad vodou, pomohla svojím spôsobom aj slovenskému futbalu. Už sa teším domov, kde nás čaká roboty ako na kostole. Dvadsiateho prvého júla hráme s Čechmi v Olomouci.“
Autor: VOJTECH JURKOVIČ, Tokio
