Východné pobrežie Honšú, najväčšieho zo štyroch hlavných ostrovov Japonska (na porovnanie - samotný je len o málo väčší než ostrovy Anglicka, Škótska a Írska dokopy), celý utorok potápal neustávajúci hustý lejak. Nezrazil však futbalovú horúčku, ktorá kulminovala v okolí mesta Sendai a na priľahlom štadióne Mijagi, ku ktorému napriek nulovej šanci na úspech tiahli husté rady pršiplášťov v nádeji, že sa nejakým zázrakom dostanú k lístku na osemfinálový zápas futbalového šampionátu Japonsko - Turecko (0:1).
Skupinka anglických fanúšikov, ktorí zväčša v tokijských hoteloch čakajú na veľké piatkové štvrťfinále v Šizuoke Anglicko - Brazília, zaujala včas miesta vo „svojom“ pube v uličke štvrte Akasaka, aby povzbudzovala najmä obsluhujúce Japonky. Tie im na veľkej plazmovej obrazovke nastavili bilingválnu voľbu v ich rodnej reči, a tak už pred zápasom so zaujatím sledovali výchovnú reportáž kanála Perfect TV, ako v nedeľu 9. júna vyčíňali anarchistickí fanúšikovia v Moskve po prehre s Japonskom 0:1. Prevrátené a zapálené autá, agresívne zrážky s políciou.
„Nič také sa v Japonsku nemôže udiať ani v prípade, na ktorý nemám v tejto chvíli sily ani pomyslieť,“ ubezpečoval v „live“ vstupe takmer hodinu pred zápasom komentátor priamo z Mijagi štadiónu oblečený v japonskom drese a na tvári mal deravú čiernu masku kapitána Mijamota. Nippon už mal za sebou verejnú sebareflexiu z mierne prešvihnutých osláv po víťazstve v poslednom dueli základnej skupiny s Tuniskom (2:0).
„Go Japan go,“ zahrmel anglický stôl, želanie, aby sa „vynálezcovia“ futbalu stretli s pohostinnými domácimi v semifinále v stredu 26. júna v Saitame neďaleko Tokia. Angličania si to musia pri tomto pláne vybaviť s Brazíliou a Japonci mali v tej optimistickej chvíli po Turkoch ešte so Senegalom.
Aj anglickí futbaloví labužníci uznanlivo kvitovali výkony viacerých domácich televíznych kanálov, ktoré sa predbiehali v graficky i obsahovo pôsobivých prierezoch o ceste japonského tímu do osemfinále, v aktuálnych prestrihoch z tureckej Ankary, miniprofiloch hráčov, vytiahli dokonca aj malú vysokú školu faulov, ktoré názorne pred dvoma rokmi predvádzal svojim zverencom francúzsky tréner Japonska Philippe Troussier.
V dvanástej minúte najväčšieho zápasu japonskej futbalovej histórie po hlavičke Turka Davalu v neutíchajúcom daždi zvlhlo najmenej 125 miliónov japonských očí. Taxikár sledujúci futbal na maličkej obrazovke svojej luxusnej Toyoty na stanovisku pred podnikom výnimočne meškal s automatickým otváračom dverí zmoknutému zákazníkovi, ktorý si najprv zdesene pozrel replay.
Po zápase detailné zábery kamier plávali na slzách nešťastných hráčov, ktorí však pozbierali sily a odkráčali kolo vďaky neúnavným fanúšikom. Po výmene dresov ich firma Adidas operatívne vybavila rozlúčkovou kolekciou so „Thank you, Japan“ na prsiach a na obrazovke sa dlho striedali v dlaniach zaborené tváre fanúšičiek v modrých japonských dresoch.
Domáci vskutku dôstojne zvládli umenie prehrávať. Tréner Troussier, ktorý pred zápasom od svojho tímu vyžadoval írsky „spirit“, sa ho dočkal, no s rovnako smutným koncom. Napriek tomu ďakovne vyobjímal všetkých zverencov a ochotne poskytoval interview. Podobne futbalisti, len čo si poutierali oči a vlasy, jeden za druhým sa vystriedali vo vysunutom štúdiu štadióna Mijagi.
Robili, čo vládali, a diváci vyprevádzali po zápase ich autobus zo štadióna potleskom. Spolu s anglickými fans v Tokiu.
VOJTECH JURKOVIČ, Tokio
