ský pohár a potom dobyli aj trofej oveľa cennejšiu - Stanleyho pohár, po tretí raz za posledných šesť rokov. Ak k tomu prirátame aj finálovú účasť v roku 1995, kde podľahli New Jersey Devils 0:4 na zápasy, niet za poslednú dekádu v NHL úspešnejšieho mužstva. A pri všetkých troch víťazstvách stál za striedačkou mužstva jediný kouč - Scotty Bowman, po štvrtku 13. júna najúspešnejší tréner v histórii profesionálnych športov v Severnej Amerike.
Za úspechom je Bowman
Bowman bol základným prvkom konštrukcie, na ktorej bol úspech Red Wings postavený. Ako ukázal príklad New York Rangers či Philadelphia Flyers (a to nielen v tejto sezóne), bez dobrého kouča so zmyslom pre detail - a o Bowmanovi sa hovorí, že pri príprave mužstva kontroloval aj tú najmenšiu maličkosť - sú miliónové hráčske akvizície iba plytvaním peňazí. Aj keď sa občas objavili pochybnosti o rozumnosti tohtosezónnych veľkých detroitských nákupov (Hašek, Hull, Robitaille), vďaka Bowmanovej systematickej robote z predchádzajúcich rokov nevyleteli milióny dolárov manželov Illitchovcov hore komínom. Red Wings sa pod Bowmanovým vedením sformovali do ideálne vyváženého mužstva, ktoré drží pohromade už pekných pár rokov, a to aj s hráčmi tzv. prvého sledu (Lidström, Yzerman, Shanahan, Fiodorov), ako aj tzv. druhého (McCarty, Maltby, Draper). Tí všetci boli pri všetkých víťazných ťaženiach Detroitu v poslednom období, tí všetci hráčsky dozreli práve pod vedním Scottyho Bowmana. V neposlednom rade dokázal legendárny tréner mužstvo úspešne doplniť a oživiť hráčmi, ktorých poznal iba málokto (Daciuk, Fischer). Osobitnou kapitolou je Bowmanova práca s veteránmi. Larionov bol asi najlepším mužom Detroitu vo finálovej sérii. Bowman ho po olympiáde múdro nechal občas oddychovať, čo sa mu naplno vrátilo v Larionovových skvelých výkonoch, pripomínajúcich časy, keď mal dvadsať rokov a vedľa seba Makarova s Krutovom. Ďalším príkladom je švédsky obranca Fredrick Olausson, ktorý po rokoch blúdenia v NHL odohral v Detroite svoju síce jedinú, ale najžiarivejšiu sezónu. Podobný prípad je aj obranca Steve Duchesne, ba aj Jiří Šlégr, ktorého si Bowman vybral pred play off z Atlanty. Samozrejme, Bowmanov ohlásený odchod a ďalšie očakávané zmeny znamenajú koniec tejto parádnej jazdy, ba vari aj koniec jednej éry.
Nové tváre na výslní
Tohtoročná sezóna NHL nebola typická, pretože ju prerušila olympiáda v Salt Lake City. Niet pochýb, že hry hokeju prospeli, pretože dostal takú mediálnu expozíciu, akú nikdy v histórii nemal. To je dobré pre budúcnosť tejto hry. Rovnako dobré pre jej budúcnosť sú noví mladí hráči, ktorí na seba výraznejšie upozornili. Medzi obrancami síce ešte v tejto sezóne dominovali „klasici“ ako Lidström (okrem najvyššieho počtu bodov v základnej časti sezóny získal aj trofej pre najužitočnejšieho hráča play off), Gončar, Blake, McInnis, Leetch, Pronger, ale v tesnom závese za nimi už vidieť takých hráčov, ako sú Kaberle, Fischer, McCabe, Modrý, K. Johnsson, Jonsson, Chára, Timonen, Brisebois, Mara, Markov, Hamrlík, Aucoin a ďalší. Medzi útočníkmi vyletela v tejto sezóne nečakane najvyššie hviezda Jeroma Iginlu, nasledovaná tesne vancouverským duom Näslund - Bertuzzi. Skvelé výkony však podávali aj Parrish, Joe Thornton, Havlát, O‘Neill, Marleau, Briere, Reinprecht, Nagy, Daciuk, M. Johnson, Vašíček, Hossa, Zedník a ďalší. Tí všetci majú na to, aby sa v budúcej sezóne stali profilovými hráčmi, ba mnohí z nich sú už teraz kľúčovými hráčmi svojich tímov. Podobný postupný posun je viditeľný aj u brankárov. Žezlo najlepších ešte síce stále držia osvedčení gólmani ako Hašek, Roy, Richter či Brodeur, ale už cítiť zmenu. V niektorých mužstvách sa stali jednotkami brankári, ktorí si odsedeli svoje na striedačkách ako dvojky, povedzme Osgood, Potvin či Burke. Osobitne sa ukázali mladší brankári so skúsenosťami z nižších súťaží: Johnson, Lalime, Theodore, Weekes či Nabokov.
Skvelý výkon tímu Carolina Hurricanes v postsezóne zvýraznil fakt, že súťaž je stále vyrovnanejšia, ale aj to, že aj bez veľkého balíka peňazí sa dá urobiť dobré mužstvo. Pozitívnym príkladom v tomto smere môžu byť v tejto sezóne Ottawa alebo Phoenix a podobný trend nabrali aj v Minnesote a Nashville.
Kvalita zo Slovenska
Slovenskí hokejisti v NHL majú za sebou dobrú sezónu, ešte nikdy ich v nej nehralo v jednej sezóne toľko. Bondra prakticky pol sezóny ťahal Washington, podobne Šatan v závere základnej časti Buffalo. Demitra dominoval v St. Louis Blues aj napriek zvýšenej hráčskej konkurencii. Pálffy odohral výborné zápasy v play off proti Coloradu. Nagy sa prepracoval medzi kľúčových hráčov Phoenixu a ako prvý brankár slovenskej národnosti si zachytal v NHL aj hrdina z majstrovstiev sveta Lašák. Ani v tejto sezóne sa však nikomu z nich a ani ďalším z vyše tridsiatich aktívnych Slovákov v NHL nepodarilo dobyť Stanleyho pohár. Dočkáme sa toho v budúcej sezóne?
Čo dodať na záver? Vari len toľko, že tohtoročná sezóna v NHL potvrdila, že hokej je v Severnej Amerike na dynamickejšej trajektórii, kvalitatívne, organizačne aj finančne a pokiaľ nedôjde k totálnej zrážke pri rokovaniach o zmluve medzi NHL a hráčskou asociáciou NHLPA o dva roky, tak má pred sebou aj zaujímavú budúcnosť. Takže: Nech žije sezóna 2002/2003!
Autor: Igor Otčenáš
