Z tvorby Juraja Dudáša. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Dnes v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy vyhlásia víťaza výtvarnej súťaže Cena Oskára Čepana. Do najprestížnejšej súťaže, pomenovanej po významnom slovenskom umenovedcovi, sa tento rok prihlásilo len devätnásť výtvarníkov. Umelecká škola nie je podmienkou, a tak hlavná cena - trojmesačný tvorivý pobyt v Headlands Center for the Arts, Sausalito, Kalifornia, týždeň pobytu v New Yorku, návšteva popredných ateliérov, galérií a múzeí a po návrate z USA samostatná výstava - prilákala aj amatérov s umeleckými sklonmi. Koordinátorka súťaže, ktorú organizuje Nadácia - Centrum súčasného umenia, Jana Oravcová však hovorí, že mladí umelci majú strach. „Mnohí sa neprihlásia, lebo sa na to ešte necítia, iní po súťažení netúžia. Slovenská scéna nie je taká dynamická, aby sa každý rok objavil niekto nový.“
Paralelne sa v Čechách organizuje Cena Jindřicha Chalupeckého, s ktorou slovenská strana spolupracuje. Keďže riaditeľ Veľtrhového paláca Milan Knížák odmietol vystaviť finalistov v Národnej galérii, českí finalisti a víťaz slovenskej súťaže dostali možnosť vystavovať v brnianskom Dome umenia.
Denník SME poslal štyrom finalistom JURAJOVI DUDÁŠOVI, MAROŠOVI ROVŇÁKOVI, PAVLÍNE FICHTE ČIERNEJ a STANISLAVOVI MASÁROVI štyri rovnaké otázky, aby v odpovediach opísali sami seba, ostatných súťažiacich a to, čo robia - to, čo uvidíte na ich výstave v Pálffyho paláci.
Živíte sa umením?
JURAJ DUDÁŠ: „Neživím. Učím na masmediálnej fakulte v Trnave audiovizuálnu tvorbu. Rád by som sa umením živil, len sa bojím, že to v tom momente prestane byť hra a stane sa to marketingom a stratégiou.“
MAROŠ ROVŇÁK: „Od novembra som zamestnaný na pošte ako doručovateľ. Predtým som dva roky pracoval ako čašník a rok v kuchyni v jednej bratislavskej reštaurácii.“
PAVLÍNA FICHTA ČIERNA: „Nie.“
STANISLAV MASÁR: „Nie.“
Ako charakterizujete to, čo tvoríte?
J. D.: „Je to pre mňa hra, ktorú, ak ma prestane baviť, odložím do police. Pohybujem sa medzi reflexiami médií a marketingových stratégií až po absurdné video ako reakciu na hollywoodsku produkciu.“
M. R.: „Reagujem na aktuálne problémy, akými sú napríklad postavenie ženy v našej patriarchálnej spoločnosti, otázka sexuálnych menšín a zvlášť problém katolíckej cirkvi ako veľmi konzervatívnej a uzavretej inštitúcie, neschopnej pozitívne prispievať k riešeniu zásadných spoločenských problémov. Snažím sa pre tieto veci hľadať vhodnú formu vyjadrenia tak, aby mal divák čo najsilnejší zážitok. V poslednom čase pracujem s fotografiou, objektmi, inštaláciou a environmentom.“
P. F. Č.: „Moje mentálne dieťa.“
S. M.: „Moje práce zasahujú do oblasti priestorovej inštalácie, objektov, ale čiastočne aj do média kresby, maľby a počítačovej koláže. V tvorbe je prítomná práca s čistými znakmi, kresba objektmi, nájdeným objektom, zmnožovanie objektov či vytváranie klonov predmetov vybraných z reálneho sveta, kde mali svoj pôvodný význam i úžitkovosť. Práca s týmito témami, pohrávanie sa s objektmi, ako aj určitý druh hry s divákom, kde pravidlá v sebe obsahujú i klamlivé indície, je v konečnom dôsledku aktom demystifikácie, cestou k pravdivému, skutočnému a originálnemu.“
Prihlásili ste sa už niekedy do tejto súťaže?
J. D.: „Hlásil som sa minulý rok, ale nedostal som sa ani do prvej desiatky.“
M. R.: „Prihlásil som sa prvýkrát.“
P. F. Č.: „Áno, viackrát.“
S. M.: „Áno, v roku 2000.“
Poznáte prácu svojich kolegov finalistov? Čím sa odlišujete vy?
J. D.: „Poznám ich na osemdesiat percent - Rovňáka zo školy, Masárove diela som videl na fotkách, Pavlínu Fichtu naživo. Odlišujem sa tým, že mňa nezaujímajú ťažké témy. Rezignoval som na ne, lebo vždy, keď som sa do nejakej pustil, nebolo to dobré, nezabával som sa tak.“
M. R.: „Prácu svojich kolegov, žiaľ, nepoznám natoľko dobre, aby som mohol posúdiť, čím sa od nich odlišujem. Určite tu sú odlišnosti v chápaní úlohy umenia a umelca v spoločnosti, chápaní umenia vôbec a tým aj v prístupe k nemu, ale neodvážil by som sa charakterizovať ich bližšie.“
P. F. Č.: „Poznám čiastočne, sú to mladší výtvarníci. Všetci sa navzájom odlišujeme nielen formálnou stránkou, ale najmä okruhom problematík, ktorými sa zaoberáme, a ich ponímaním (ak chcete - filozofiou).“
S. M.: „Prácu Maroša Rovňáka nepoznám, od Juraja Dudáša som videl len dve-tri práce. Od Pavlíny Fichty Čiernej som mal možnosť vidieť viaceré práce, preto budem hovoriť len v súvislosti s ňou: myslím, že to, čo máme spoločné, je úsilie koncipovať projekty priamo pre zvolené priestory, čiže vytvárať site-specific, a využívať vo svojich prácach ready-made.“
