FOTO - AUTOR
ckého hrdinu stal prezident. Včera oslavoval 60 rokov.
Mladému Mbekimu v londýnskom exile rozhodne nechýbal šarm, spomínajú dnes s nostalgiou v hlase britskí marxisti. Podľa jeho spolupracovníkov, ktorí sa pri kariérnom postupe museli spoliehať len na vlastné schopnosti, mu ale nechýbalo predovšetkým rodinné zázemie. Thabov otec, legendárny komunista Govan Mbeki, mal v šesťdesiatych rokoch najbližšie k čerstvo uväznenému Nelsonovi Mandelovi.
A podľa neplnoletej černošky, ktorú 16-ročný Thabo na juhoafrickom vidieku opustil vo chvíli, keď mu oznámila, že s ním čaká dieťa, budúci prezident disponoval aj nezanedbateľným sexappealom. „Thaba Mbekiho teda z Južnej Afriky do exilu nevypudil abstraktný strach o budúcnosť utláčanej černošskej väčšiny, ale celkom prozaická obava o vlastnú bezpečnosť,“ napísal v úvode knihy, ktorej distribúciu sa prezident minulý rok pokúsil zablokovať, životopisec Jim Peron.
Z Londýna sa Mbeki načas presťahoval do Moskvy, kde v rytme Internacionály a v potokoch vodky absolvoval sovietsky vojenský výcvik. Odtiaľ sa poponáhľal doštudovať sociológiu na University of Sussex vo Veľkej Británii. Juhoafričania si dodnes lámu hlavu otázkou, prečo sa samozvaný intelektuál Mbeki nikdy nenaučil po anglicky.
V polovici osemdesiatych rokov sa pat medzi apartheidom a exilovým ANC konečne pohol dopredu. Thabo Mbeki, už ako šéf zahraničnej politiky ANC, zahraničných investorov presviedčal o potrebe medzinárodných sankcií voči Juhoafrickej republike.
Dnes, už ako prezident, Mbeki tých istých investorov presviedča o potrebe postaviť sankciami zdecimovanú ekonomiku na nohy. Investori stále nerozumejú, prečo pritom Thabo používa tie isté argumenty.
Jeho hviezdna hodina prišla krátko po Mandelovom prepustení z väzenia a v úvode rokovaní o budúcom usporiadaní Juhoafrickej republiky začiatkom deväťdesiatych rokov. V zákulisnom boji o post viceprezidenta a Mandelovho nástupcu sa mu podarilo odstaviť všetkých ľudových favoritov, ktorí proti apartheidu bojovali doma.
Za vrchol jeho kariéry sa považuje volebné víťazstvo v júni 1999, keď sa nevýraznému intelektuálovi podarilo zabodovať vyššie ako päť rokov predtým charizmatickému Mandelovi. Odvtedy to s prezidentom ide dolu vodou.
Prvým fiaskom Mbekiho vedenia sa stala jeho dobrodružná zahraničná politika a otvorená kritika Západu. Tú by bol Západ ochotný tolerovať, keby bol sám Mbeki schopný ponúknuť konštruktívnejšie riešenia dlhodobých afrických problémov.
Mnohí na Západe mali pocit, že o Afrike vedia viac ako Mbeki. Tradičné litánie o afropesimizme a nedostupnosti zahraničných investícií mohli mať úspech pred desiatimi rokmi, no minulý rok bolo už neskoro.
Mbekiho teória o africkej renesancii následne zlyhala aj v praxi, keď prezident odmietol súvislosť medzi chaotickou situáciou v Zimbabwe a štátnym prevratom v Sierre Leone. Pragmatici na Západe tieto udalosti naopak považujú za integrálne črty postkoloniálnej Afriky.
Ale to už Mbeki odmietal aj ďalšiu kľúčovú súvislosť - medzi chorobou AIDS a vírusom HIV, ktorý ju spôsobuje. V krajine s najvyšším výskytom HIV/AIDS tak takmer piatim miliónom HIV-pozitívnych černochov zablokoval prístup k liekom.
Tu sa konečne ozvali juhoafrickí belosi. Privolali však na seba hnev prezidenta, ktorý kedysi sľúbil pokračovať v Mandelovej politike zmierenia rás a ktorý dnes v krajine vyvoláva najvážnejšiu spoločenskú konfrontáciu od polovice osemdesiatych rokov. Prieskumy verejnej mienky polarizáciu jednoznačne zatracujú. Juhoafričania, čierni aj bieli, si želajú bezkonfliktné spolužitie, aké im aspoň teoreticky ponúkala každá predchádzajúca vláda. A podľa prieskumov verejnej mienky si želajú aj odstúpenie prezidenta.
„Prezident v tejto krajine predstavuje ideálnu zjednocujúcu silu,“ vyhlásil pri príležitosti Mbekiho 60. narodenín istý opozičný politik, „všetkých nás zjednocuje proti sebe“. Hoci Mbekiho mandát sa skončí až v júni 2004, aj jeho predčasný odchod do dôchodku by bol podľa väčšiny juhoafrických voličov oneskorený.
Zajtra - Viačeslav Kotenočkin
Autor: Roman Lipták, Pretória pre SME
