Prvý úsek ochrannej bariéry
Včerajší atentát v Jeruzaleme zdrží a možno aj ovplyvní obsah amerických návrhov, v ktorých sa prezident George Bush chystá dať Palestínčanom (podľa vlastných slov) aspoň „víziu“, keď už nie štát: ponúkne harmonogram na vytvorenie dočasného štátu bez vyriešenia otázky územia. Atentát bol načasovaný tak, aby zdržal politický proces. Izraelčanov len utvrdil v presvedčení, že múr pozdĺž tzv. zelenej línie treba postaviť.
Vízia o separácii, ktorú predstavil bývalý izraelský premiér Ehud Barak na jeseň 2000, keď sa začala intifáda, sa dnes vracia v podobe plánu opevnenia hranice. Vláda Ariela Šarona ju vtedy celkom zmietla zo stola. Teraz jej reinkarnáciu, takisto v podaní ľavicového politika, ministra obrany Benjamina ben Eliezera, schválila.
Detaily dopracujú a schvália neskôr. Už budovanie prvého úseku sa však stretlo s množstvom kritiky doma i za hranicami. Izraelskí mieroví aktivisti sú zhrození, že sa „Židia vracajú do geta“, Palestínčania, že Izrael ďalej ukrajuje z ich územia a obmedzuje ich pohyb.
Bariéra sa pre osídlenia a terénne zvláštnosti nemôže verne držať tzv. zelenej línie, hranice pred rokom 1967. Na jej druhej strane má vzniknúť nárazníková zóna. Arabské štáty hovoria o „Berlínskom múre“, palestínsky vodca Jásir Arafat zabudol na masku, ktorú si väčšinou nasadzuje pred západnými novinármi, a zhodnotil plán ako „akt sionistického rasizmu a apartheidu“.
Aj americké ministerstvo zahraničia pripomenulo Izraelu, že „dôležitou súčasťou úsilia o dosiahnutie bezpečnosti a mieru je ponúknuť Palestínčanom nádej na slušný život a zrušenie bariér“.
Najkontroverznejším prvkom bariéry je päť- až desaťkilometrová nárazníková zóna - takú istú vytvorili na území Libanonu na juh od izraelskej hranice, z ktorej sa Barak stiahol v roku 2000. Aj v nej bývali civilisti. V tej novej je podľa BBC 400-tisíc Palestínčanov. Izrael navyše kontroluje aj vonkajšie hranice palestínskej autonómie, ktorá bude teraz uzavretá z každej strany.
Napriek kritikom je však plán populárny - dáva Izraelčanom ilúziu bezpečnosti pred atentátnikmi. Podľa denníka Haarec rovnaký praktický výsledok sa dá dosiahnuť len „permanentnou vojnou hlboko vnútri okupovaného uzemia“.
Plán nadraďuje bezpečnosť územia vnútri zelenej línie nad bezpečnosť asi 200-tisíc osadníkov. Izrael sa ním separuje aj od osád, aj od sna o veľkom Izraeli, ktorý ovplyvňoval architektov politiky osídľovania okupovaných území. O tom, čo s osadami na druhej strane bariéry, nie je ešte rozhodnuté - najpravdepodobnejšia verzia je, že sa každá z nich zvlášť opevní a opevnia sa aj cestné koridory, ktoré ich spoja s vnútrozemím.
Pásmo Gazy svoj múr už má
Už prakticky osem rokov žije 1,4 milióna obyvateľov pásma Gazy ako vo väznici s prísnym dozorom. Únik znemožňuje 45 kilometrov plotu postaveného v roku 1994. „Ľudia tu žijú ako v gete,“ hovorí cudzinka, ktorá žije v Gaze so svojím palestínskym manželom.
Pre izraelskú armádu je osud palestínskeho obyvateľstva druhoradý. „Máme jasnú úlohu ochrániť obyvateľstvo Izraela pred terorizmom. A to sme vďaka plotu dosiahli,“ hovorí vojak v židovskej osade Guš Katif. Armáda na 45 kilometroch východnej hranice pásma postavila vysoký plot s detektormi pohybu, televíznymi kamerami a radarmi. Od začiatku intifády sa podarilo plot prekonať len dvanástim Palestínčanom. „Našťastie medzi nimi neboli žiadni samovražední atentátnici,“ vyhlasuje izraelský dôstojník.
Palestínske obyvateľstvo je uväznené na 360 kilometroch štvorcových. „Okolo 90 percent našich mladých ľudí nikdy neopustilo pásmo Gazy,“ odhaduje psychológ Ahmad Abú Tauchína. Husto osídlené pásmo je niekoľko mesiacov rozdelené na tri časti. „Cesta z Gazy do osady Chán Júnis na juhu meria 18 kilometrov a trvá osem hodín,“ hovorí novinár Saúd Abú Ramadán. (čtk)
