Je oddaný divadlu, verí v jeho poslanie, no nebráni sa ani televízii. Na obrazovkách sa objavuje nielen v inscenáciach, ale aj ako moderátor. Túto rolu si naposledy vyskúšal v zábavnej relácii televízie Luna Ha-Haló, ktorá dodnes vysiela jej reprízy, v sobotné večery na STV zasa moderuje diskusnú reláciu na spoločensko-politické témy Nočný klub Danubiana - Špirála. Odchovanec Detskej rozhlasovej družiny zažil typický osud slovenskej detskej hviezdičky. S televíznymi úlohami prišla popularita, ale aby mohol vyštudovať herectvo, musel predstúpiť pred prijímaciu komisiu dvakrát. V "medzičase" pol roka skúšal úlohu študenta žurnalistiky. Herec Richard Stanke, člen Činohry Slovenského národného divadla, sa narodil v roku 1967, je slobodný, žije a pracuje v Bratislave.

Na jar ste začali moderovať s Maťom Landlom "vážnu" reláciu v STV. Aké máte ohlasy?

Na prvú časť bolo asi najviac negatívnych reakcií - len sme sa rozbiehali. Teraz už máme kladné ohlasy. Je to zaujímavá práca, robíme si s Maťom naozaj náročnú prípravu a veľa sa popritom dozvieme.

Predtým ste sa moderátorsky pohybovali skôr v zábavnej rovine. Čo vám dala táto skúsenosť?

Vnímal som to ako hru, recesiu. Relácia na Lune Ha-haló bola vlastne taká "chuťovka" - zábavná tímová práca. Naše "obete" to brali s nadhľadom.

Milujete televíziu rovnako ako divadlo?

Mnohé postavy by som nemal príležitosť v divadle stvárniť...

V ktorých televíznych incenáciách sa vám hralo najlepšie?

Asi v Joysových Vyhnancoch v réžii Alojza Ditricha a v Zámku na juhu v réžii Miloslava Luthera.

A ako sa vám učilo v Klimáčkovej Zborovni?

Veľmi dobre. Škoda, že sme to nemali možnosť dotiahnuť do konca. Viliam napísal aj ďalšie pokračovania, ale z finančných dôvodov sa už nerealizovali.

Ako hodnotíte fakt, že televízia sa stáva najurčujúcejším médiom a divadlo sa ocitá v úzadí záujmov publika?

Televízia je masové médium a vždy bude. S tým sa nedá nič robiť. Jediné, čo sa dá, je, aby verejnoprávna televízia podporovala pôvodnú tvorbu. Tak, ako to robí Česká televízia - podporuje všetko, čo sa podporiť dá. Je to so Slovenskou televíziou neporovnateľné.

Porovnávate takto aj Slovenské národné divadlo s Českým národným divadlom?

Nepracoval som tam, ale viem, že sú tam rovnako ako u nás kvalitní herci a režiséri. Zaujímavé a porovnateľné je, že máme rovnakú tendenciu pozývať mladých hosťujúcich režisérov zo zahraničia. Budúcu sezónu by k nám do SND mala opäť prísť vynikajúca maďarská režisérka Eniko Eszényi.

Čo vaše herecké sny? Máte nejaké nesplnené?

Nemám vysnívané postavy. Keď sa na niečo silno upnem, vždy ma to obmedzuje, som pod tlakom, akoby neslobodný.

Je vôbec podľa vás individuálna sloboda možná?

Každý človek pociťuje slobodu inak, čiže je veľmi individuálna. Poznám ľudí, ktorí sa dokážu cítiť naozaj slobodne a nemusia preto žiť niekde v horách a robiť len to, čo ich ráno napadne.

Ako si predstavujete svoju slobodu vy?

Slobodu v práci? Aby som pri rozhodovaní nemusel stále zvažovať nejaké pre a proti. Aby som vedel, že je správne to, čo chcem.

Ste ľahko ovplyvniteľný?

Podľa toho v čom. Svojimi spolupracovníkmi určite áno. Inšpirujú ma.

Kto konkrétne vás inšpiruje? Koho si v divadelných kruhoch ceníte?

Určite svojho priateľa Aleša Votavu. Je nielen vynikajúci scénograf, ale hlavne človek. Pre mňa najpodstatnejší. Na každého, kto sa s ním stretne, či už po pracovnej alebo súkromnej stránke, hlboko zapôsobí. (Pozn. red.: tento rozhovor vznikol koncom apríla 2001, v čase, keď Aleš Votava ešte s chorobou bojoval.) No, a samozrejme, Martina Hubu, Milku Vášáryovú, Ľubomíra Vajdičku.

Myslíte si, že aj vy môžete niekoho ovplyvniť?

Ako každý. Človek tú možnosť má a niekedy ju aj využije. Len nikdy neviem, či je to dobré. Neviem, či je to správne.

Účinkujete v divadle, v televízii, máte rád aj rozhlas. Čím je pre vás mikrofón špecifický?

Rozhlasový mikrofón bol môj prvý partner, s ktorým som hral ešte ako dieťa. Znamená pre mňa príjemný intímny svet bez divákov, kde sa človek nemusí hanbiť za svoje city. Keď som bol malý, tak ma na rozhlase fascinovalo, že som si mohol celý dej predstavovať. Sám som si vytváral kostýmy a scénu.

Ako vnímate svoju profesiu?

Niekedy ako povolanie, možno ako remeslo, inokedy ako poslanie, ako výpoveď, ako hodiny u psychológa, kde sa môžem slobodne vyrozprávať a prečistiť.

V čom vidíte poslanie divadla?

Témy, ktoré nastoľujú divadlá, akoby z televíznej obrazovky vymizli. Ak človek nechce pozerať Milionára a chce mať nejaký umelecký zážitok, tak ide do divadla. Kontakt so živými hercami je naozaj neprenosný. Televízia ho nikdy nenahradí, aj keď bude neviem aká dokonalá, trojrozmerná.

Myslíte si, že si ľudia z divadla niečo odnášajú?

Určite. Teda dúfam.

Ktorých divadelných autorov im najradšej hráte?

Mám rád Shakespeara a ruskú klasiku. Asi najviac Čechova. Jednou z mojich obľúbených úloh je Mussetov Lorenzaccio. Hral som ho v období, keď sme štrajkovali a zrazu som mal pocit, že viem, o čom hrám. Všetko nadobudlo ďalší význam, zrazu som to chcel povedať aj za seba.

V tom čase bol súbor SND veľmi stmelený, solidárny. Platí to dodnes?

Ja si myslím, že áno. Pribudlo niekoľko mladších kolegov, ktorí hneď zapadli do kolektívu. Odvtedy sme, chvalabohu, nezažili natoľko vyhrotenú situáciu, aby sme si znova museli overovať našu súdržnosť.

Pred voľbami ste zarezonovali aj svojou občianskou angažovanosťou. "Kortešovali" ste za SDK. Zapojili by ste sa znovu do predvolebných súbojov?

Ale áno. Pri ďalších voľbách to bude aj dosť potrebné, pretože situácia na Slovensku stále nie je skonsolidovaná. Nemôže nám byť jedno, či vyhrá tá alebo iná strana, stále je tu to nebezpečenstvo, že sa vráti k moci isté hnutie na čele s "dotyčným".

Myslíte si, že terajšia vláda nie je porovnateľná s tou predchádzajúcou?

Samozrejme, ani ja nie som nadšený, čo sa tu robí, ale evidentný rozdiel medzi týmito vládami vidím.

V čom?

Každopádne v zahraničnipolitickej orientácii, v pritiahnutí zahraničného kapitálu. A nielen to. Keď sa dnes odhalí nejaký škandál, je predpoklad, že zodpovedný minister predsa len zo svojho postu odíde.

Nežijete teda iba umením...

Naopak. Snažím sa v sebe záujem o politiku tlmiť. Častokrát ma dianie natoľko vťahovalo, tak mi vstupovalo do života, že som bol z toho až podráždený. Nevedel som sa odosobniť. S ľuďmi som mal veľa roztržiek práve kvôli politickej situácii, hoci by rozdielne názory nemali do pracovných a súkromných vzťahov zasahovať.

Potrebujete pocit istoty? V čom ho nachádzte?

Potrebujem ho hlavne v súkromí. Potrebujem zažívať vnútorný pokoj, mať okolo seba ľudí, ktorí mi pocit istoty dávajú.

Čo keď zradia?

Zradiť môžu len raz.

Oplatí sa znovu a znovu veriť novým ľuďom?

V istých veciach som zrejme naivný človek. Ja verím, nerád niekoho podozrievam. Snažím sa ísť hneď od začiatku na sto percent do vzťahu, priateľstva, aj do práce.

Čo vás na ľuďoch najviac znechucuje?

Určitá agresivita. V našej branži napríklad všelijaké zákulisné reči, veľakrát vypovedané len tak, akoby z nudy. Sedíme v bufete, niečo špitneme a veľakrát si ani neuvedomíme, že sa to nezakladá na pravde, ďalej sa to šíri samé a ani nevieme, ako to môže človeku strašne poškodiť.

Svojho času ste študovali žurnalistiku. Poznáte novinárov. Ste zmierený s médiami, alebo vás rozčuľujú?

Som zmierený. Ak ma rozčuľujú, jednoducho ich vypnem, alebo sa ich snažím ignorovať. Každý má túto voľbu. So mnou to však zašlo tak ďaleko, že si pravidelne kupujem až dva denníky. Okrem kultúry ma zaujíma aj ekonomika. Sám neviem prečo. Predtým som len očami preletel kurzovný lístok, dnes čítam a čítam...