Z hľadiska diváckej reaktibility sú dva druhy filmov. Prvé zvyknú nadchnúť, rozosmiať, dojať alebo nahnevať. Jednoducho, vyvolajú reakciu. Druhou kategóriou sú filmy, ktoré, naopak, nespôsobia nič. Zapadnú do sivej zóny a už o pár dní si z nich nič nezapamätáte, hádam len to, že mali začiatok a koniec. Práve do druhej skupiny patrí thriller Harolda Beckera Malý svedok.
Frank Morrison (John Travolta) je prototyp správneho chlapíka a dobrého otca. Žije v malom mestečku a živí sa ako dobrý, i keď nie príliš úspešný staviteľ drevených jácht. Napriek tomu si zachováva čistý štít. Dopraje všetkým, dokonca aj bývalej manželke, ktorá sa chystá vydať za bohatého prisťahovalca Ricka Barnesa (Vince Vaughn). Veci sa však začnú komplikovať, keď sa na ich svadbe objaví istý Ray Coleman (Steve Buscemi) - spojivko s Rickovou neznámou minulosťou. Nasleduje odstránenie nepohodlného hosťa. Svedkom vraždy sa však neplánovane stane Rickov nevlastný syn.
Napriek žánrovému ukotveniu príbehu tu chýba tajomstvo, nevypočítateľnosť a napätie. Navyše, sľubované dejové zmeny sú prezrádzané v náznakoch už predtým, než sa stihnú odohrať. To je práve jeden z problémov, ktorý sa vo filme opakuje tak často, až to vzbudzuje podozrenie, že sa stávame súčasťou akejsi tajomnej hry. Všetky návnady sú tvorcami nadhadzované príliš blízko a v takých množstvách, že nie je nutné vynakladať žiadne úsilie na ich dešifrovanie. Kým v prvej polovici filmu sa ešte divák pozastaví nad schematickosťou a množstvom klišé, tak v druhej štyridsaťpäťminútovke je nútený rezignovať.
To isté platí takmer bezvýhradne aj o hereckých výkonoch, ktoré neprekračujú štandard amerických televíznych seriálov. Jedinou výnimkou je Steve Buscemi v jednej z vedľajších úloh. Bol pre film dobrou aj zlou voľbou. Dobrou preto, že je jediným svetlým momentom. Zlou preto, lebo jeho účasť robí ešte citeľnejším fakt, že postavy sú len figúrkami, z ktorých každá je charakterizovaná výlučne piatimi povinnými vetami v explikácii príbehu. Takto je deväťdesiatminútové predstavenie len súborom povinných cvikov a čakaním na vykúpenie v podobe záverečných titulkov.
Dramaturgia Malého svedka trochu pripomína nízkorozpočtové seriály, ktoré sú projektované s ohľadom na často sa opakujúce reklamné bloky - nehovoria nič komplikované a všetko dôležité po každom dramatickom navrstvení pre istotu vždy znovu pripomínajú. Takéto rozprávanie nevyžaduje príliš veľa pozornosti ani veľkorysosť plátna. Už to naznačuje, pre aké médium je tento film najvhodnejší. Aj keď sa v kinách asi príliš dlho neohreje, bude vďaka svojej charakteristike pravdepodobne celkom obľúbeným sústom pre dramaturgov komerčných televízií.
Autor: Jaroslav Ridzoň(Autor je redaktor www.inzine.sk )
