ckej praxi ho postupne odviedla od pôvodných ambícií reflexívne ladenej lyriky jeho prvotiny „Presýpacie hodiny“ z roku 1943. Ako veľká časť jeho básnickej generácie, v päťdesiatych rokoch skončil ako básnik schematických veršovačiek a politických agitiek.
Od roku 1950 do 1970 bol postupne tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, potom šéfredaktorom Kultúrneho života, riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ a napokon riaditeľom Slovenskej filmovej tvorby v rámci Československého štátneho filmu. Roku 1970 ho odvolali a až do pádu režimu nesmel publikovať. Nepublikoval už ani po ňom.
Jeho pôsobenie v Slovenskej filmovej tvorbe vyvážilo či prinajmenej dalo zabudnúť na jeho básnické omyly predošlých rokov. Za štyri roky, čo tam bol riaditeľom, od roku 1966 do roku 1970, vzniklo na Kolibe do 40 hraných filmov, medzi nimi takmer všetky diela slovenskej novej vlny, takmer všetky debuty nastupujúcej generácie (Jakubisko, Havetta, Hanák), prvé a žiaľ aj posledné koprodukčné diela Alaina Robbe-Grilleta a Leopolda Laholu a celý rad vynikajúcich filmov Štefana Uhra, Stanislava Barabáša, Petra Solana a Martina Hollého, ktoré dnes patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie.
Pri zrode týchto filmov zohral oveľa významnejšiu úlohu, ako mu prislúchala z titulu jeho funkcie. Nebol onou „prevodovou pákou“, ktorá podľa vtedajších uzancií mala prenášať zhora nadol príkazy politických vrchností a dozerať na ich plnenie. Ako „nomenklatúrny káder“ využíval dôveru vládnych a straníckych orgánov na podporu všetkého nového, čo prinášal Dubčekov obrodný proces: podporoval „neoverených“ filmárov a neváhal im odsúhlasiť miliónové sumy na realizáciu ich debutov. Ako sa neskôr ukázalo, máloktoré z týchto diel by bolo vzniklo nebyť jeho boja so zástancami „tvrdej línie“ - ktorá nakoniec zvíťazila, filmy dala do trezoru a nás pustila k vode.
Je paradoxné a zahanbujúce, že za tridsať rokov, ktoré odvtedy uplynuli, sa Ctiborovi Štítnickému nedostalo satisfakcie, akú by si bol zaslúžil a že sa dodnes hádže do jedného vreca so „služobníkmi totality“. Ctibor Štítnický nebol nikdy služobníkom, bol takpovediac od prírody pánom v tom najširšom slova zmysle - bol pánom svojou veľkorysosťou, svojím slobodným myslením a suverénnym rozhodovaním, svojím sebavedomím, s akým bral na seba plnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia a napokon aj svojím gavalierskym správaním a stoickým mlčaním, v ktorom prežil posledných tridsať rokov svojho života.
Posledná rozlúčka s Ctiborom Štítnickým bude dnes o 10.45 h v bratislavskom Krematóriu.
ALBERT MARENČIN
