Najväčšia japonská futbalová hviezda, útočník AC Parma Hidetoši Nakata.
FOTO – TASR/AP
Nitriansky rodák MILAN LEŠICKÝ (na snímke Jána Súkupa) roky pôsobil v československom i slovenskom futbale. Jeho meno je spojené s progresívnymi érami nitrianskej mládežníckej školy, z ktorej vyrástol Ľubomír Moravčík a plejáda ďalších talentov. Neskôr sa vypracoval na reprezentačného trénera federálnej i slovenskej reprezentačnej dvadsaťjednotky. Posledné štyri roky pôsobil ako manažér v Japonsku, dejisku prebiehajúcich majstrovstiev sveta.
Futbal a Japonsko bolo dlho cudzím slovným spojením. Ako to vidíte?
„Keď som ešte pred predchádzajúcim šampionátom vo Francúzsku prišiel začiatkom roka 1998 do Japonska, videl som v zápasoch tamojšej ligy divácky páčivý futbal, ktorý vyplýval z ich mentality. Každý hráč sa snažil byť hrdinom v rámci fair play, na ihrisku neexistovali fauly. Futbal bol bezkontaktný, dlhé minúty sa hralo bez prerušenia. Takýto štýl bez agresivity bol však neefektívny.“
Na MS 1998 vyhralo domáce Francúzsko, preto pri výbere trénera japonskej reprezentácie padla voľba na francúzske meno.
„S príchodom Phillipa Troussiera sa začali veci prudko meniť. Tento mladý ambiciózny tréner priniesol do japonského futbalu veľa rozporov. Nevyberanými spôsobmi kritizoval hráčov a ich krotký prístup k hre. Situácia sa vyhrotila na turnaji Kirin Cup v roku 2000, na ktorom sa zúčastnila aj slovenská reprezentácia. Troussier mal v tom čase prakticky na krku výpoveď. Zachránilo ho však víťazstvo a Japonci postupne akceptovali jeho metódy.“
V čom spočívali?
„Po prehre v prípravnom zápase vo Francúzsku 0:5 Troussier priamo v televíznom programe vlastných hráčov učil najrôznejšie grify na zastrašenie súpera. Boli to zväčša fauly na červené karty. Japonci sa síce nestačili čudovať, ale boli učenliví ako vždy. Prirodzene, tréner si na to vyberal vhodné typy futbalistov, pričom ich vhodne skĺbil s tvorcami hry Nakatom a Onom.“
Bez výsledkov by sa mu to však ťažko podarilo.
„Japonci sa zakrátko stali majstrami Ázie a dovolím si tvrdiť, že v súčasnosti sú suverénne najlepším tímom na tomto kontinente. Keď neskôr na interkontinentálnom Federal Cupe fyzicky zdatný Kamerun doslova vykopali z ihriska, zdalo sa to neuveriteľné.“
Ako ste to vnímali v Japonsku ako kolega-cudzinec?
„Naozaj je obdivuhodné, že sa Troussier sám proti všetkým v takom odlišnom svete predsa len presadil. Pravdu povediac, sám som mu spočiatku nedával takmer žiadnu šancu. Skúšať v Japonsku to, čo uplatňoval počas svojho predchádzajúceho pôsobenia v afrických krajinách, sa mi zdalo priveľmi trúfalé. Nakoniec mi neostáva nič iné, iba mu zatlieskať.“
Nadchli sa diváci novým športom?
„Pre Japoncov nebol nikdy problém naučiť sa niečo nové. Ich národnou vlastnosťou je všetko skopírovať, vylepšiť a použiť. Keď vyjde na trh nový model Mercedesu, Audi alebo Peugeota, zaručene vyjde z japonskej linky podobné auto s maskou Toyoty.“
V minulosti to skúšali aj v hokeji s ruskými trénermi i hráčmi. Dokonca tu pôsobili aj hokejisti z bývalého Československa Kaberle s Novákom. No hokejové výsledky Japoncov zatiaľ nie sú prenikavé.
„Sú hendikepovaní fyzickými dispozíciami. Na hokej treba okrem agresivity aj vysokých a ťažkých chlapov. Aj keď japonská mládež dnes zďaleka nie je nízka. Na futbal nie je problém nájsť dostatok adeptov s optimálnou výškou okolo 180 cm.“
Aké postavenie má futbal v Japonsku v tvrdej konkurencii tradičných športov (sumo, džudo, kendo, kjúdo) a masívneho amerického importu (bejzbal, tenis, golf, wrestling)?
„Neľahké. Návštevnosť i sledovanosť sa tu štatisticky podrobne vyhodnocuje. Po istom počiatočnom ‘boome‘ postupne klesla. V roku 1999 nemali kluby očakávané príjmy a všetci sa dohodli, že pôjdu na polovičné náklady. V praxi to znamenalo polovičné platy hráčom i trénerom, čo sa, prirodzene, nepáčilo zahraničným hviezdam, ktoré okamžite odchádzali. Napríklad Brazílčan Dunga. Keď sa Japonci vrhli na futbal, v televízii spustili viachodinové teoretické relácie, kde ľudom vysvetľovali približne na úrovni našich trénerov druhej triedy, čo je systém, taktika, akú úlohu má hráč v tom-ktorom rozostavení. Nikdy nejdú na vec nepripravení.“
Aký mal dovtedy Dunga príjem?
„Zhruba dva milióny dolárov ročne. Japonsko bolo, a vlastne už zasa je, porovnateľné s arabskými krajinami v platoch hráčov i trénerov. Vysoké ceny a životné náklady dvíhajú aj mzdy. Vysoká životná úroveň na druhej strane spôsobuje problémy s motiváciou hráčov.“
Ako?
„Že ani naozaj výborní futbalisti sa veľmi nehrnú do špičkových svetových klubov, lebo si dobre zarobia aj doma.“
Nakata mal viacero rozdielnych názorov s trénerom Troussierom. Je nedotknuteľnou hviezdou?
„Je japonským národným hrdinom, ktorého podporuje aj kolotoč biznisu. Spolu s ním vstúpili do každého zahraničného klubu, kde pôsobil, aj silné japonské firmy s bohatým sponzoringom. Pre klub tak vznikol záväzok, že Nakata musí stále hrať. Podobne to funguje aj v reprezentácii.“
Atmosféra na zápasoch japonskej ligy?
„Na futbal chodia celé rodiny, dokonca s bábätkami v náručí. Aj hodinu pred začiatkom sa pokojne usadia, vytiahnu z igelitiek jedlo a hodujú s paličkami. Tesne pred úvodným hvizdom si natiahnu dres svojho klubu, aj tomu dojčaťu. Zápas vychutnávajú ako zábavu, pokračujú v jedení a pití, oceňujú najmä individuálne kúsky. Rozhodcovia pískajú objektívne, lebo nepoznajú zámer úmyselne niekoho poškodiť. Po skončení ostáva štyridsaťtisícové hľadisko sedieť na svojich miestach a sleduje na svetelnej tabuli rozhovory s hráčmi, priebeh tlačovej besedy, to všetko pretkané záznamami najzaujímavejších mometov. Dlho po tom, keď dojedia, si každý zbalí svoj piknik a zanechá za sebou čistejšie tribúny, ako boli na začiatku. Nakoniec sa odoberú k metru, kde sa disciplinovane zoradia do štvorstupu. Nikomu nepríde na um, aby napádal fanúšikov súpera.“
Podľa americko-európskeho vzoru by mali fungovať aj vlajkonosiči či dokonca ultrafans.
„Sú a veľmi dobre organizovaní. Lenže z dvoch tretín ich tvoria mladé dievčatá, pekne oblečené, vyčesané, vyvoňané. Japonec po prehre niekoľko minút smúti, no potom je opäť usmievavý, dokáže oceniť kvalitu protivníka. Hráči sa lúčia s fanúšikmi pri plote bez ohľadu na výsledok, obecenstvo na nich nevyvíja nátlak v štýle buď – alebo. Ľudia jednoducho dôverujú futbalovému produktu, sú presvedčení, že hráči urobili všetko pre úspech, nikoho nepodozrievajú, že sa mu nechcelo alebo niečo odflákol v tréningu.“
Čo vás najviac zaujalo v úvodnej fáze šampionátu?
„Najmä v otváracích stretnutiach som čakal pretaktizované zápasy s výsledkami okolo nuly, že útočná hra bude v úzadí. Neúprosná prax štvorčlenných skupín hovorí, že neslobodno prehrať úvodný duel a remíza necháva otvorené dvere na postup. Preto som čakal podobnú taktiku ako v úvodných skupinách Ligy majstrov, kde boli mnohé zápasy doslova nepozerateľné, lebo sa vyslovene taktizovalo. Jeden hráč v útoku nemal šancu presadiť sa. Na MS v Japonsku začali otvorene aj tímy, od ktorých som očakával ťažkú defenzívu. Súvisí to zrejme s ich rastúcim sebavedomím. Samotní Japonci sa netaja finálovými úmyslami, čo je dosť trúfalé. Ale oni boli vždy maximalisti, spomínam si, ako ich pred štyrmi rokmi na letisku Narita vyprevádzali s medailovými ambíciami. Im ťažko vysvetlíte, že by mali najprv brániť. Japonci to od prírody nevedia. Veľký národ to nevie. Útočil vo vojne, v obchode a robí to aj v športe.“
Francúzsky osud?
„Viaceré európske tímy v úvode šampionátu výsledkami nemilo prekvapili, čo dávam do súvisu s nezvykle vlhkou klímou. Nevládali.“
Vyššia vlhkosť vzduchu by však pri vytrvalostnom zaťažení nemala byť problémom.
„Mal som na mysli skôr dusno a nedýchateľno. Niečo podobné ako u nás obavy astmatikov pred búrkou. Prímorské krajiny s tým problém zväčša nemajú.“
Váš favorit?
„Tím Brazílie, juhoamerické krajiny majú v Japonsku veľkú podporu. V čase veľkej krízy zhruba pred sto rokmi emigrovalo množstvo Japoncov práve do Brazílie a Argentíny a väzby pretrvávajú. Aj v japonskej lige sú cudzincami zväčša Juhoameričania. Aj keď mnohí sú len ‘beach boys‘, plážoví hráči, sú to Brazílčania a tým je povedané všetko.“
Ako vnímate znovuzvolenie prezidenta FIFA Josepha Blattera?
„Nemám zvláštne podklady, všetko posudzujem iba podľa informácií z tlače. Určite tam však niečo muselo byť, keď množstvo vážnych ľudí vyslovilo Blatterovi nedôveru. Čas ukáže. Futbal vo svete, ale dá sa povedať, že stále aj na Slovensku, je veľkým biznisom s množstvom kontaktov. Funkcionári sa vedia biť o funkcie, za ktorými sú veľké peniaze, o lopaty sa ľudia nikdy nebili.“
Organizácia svetového šampionátu?
„O tom je vlastne zbytočné hovoriť, lebo v Japonsku je všetko až preorganizované. Výhodnejšie by bolo znížiť jej úroveň, lebo prináša problémy s nepružnosťou a ťažkopádnosťou. Do detailov prepracovaným systémom chýba kreatívnosť. Povedal by som, že v Japonsku v pozitívnom zmysle prekvitá komunizmus. Všetko sa rieši kolektívne, a teda zdĺhavo.“
Dá sa s týmto do istej miery závideniahodným problémom niečo robiť?
„Prejavuje sa tu dlhodobá izolovanosť. Japonci veľmi nepodporujú prílev cudzincov, čoho dôsledkom sú rozprávkové každodenné pravdy, že v Japonsku sa vôbec nekradne, v obchode vás nik neoklame, udržuje sa bezchybná úroveň čistoty a kultúra stravovania. Za štyri roky sa mi v tejto oblasti nepodarilo nájsť jedinú chybičku.“
Pýtať sa na stretnutie s chudobou asi nie je namieste.
„Chudobná vrstva tu naozaj neexistuje. Iba bohatá a bohatšia. Keď majú ľudia všetko, nestarajú sa o cudzie veci, nekradnú. Japonsko malo donedávna najväčšie štátne finančné rezervy na svete. V takýchto podmienkach nie je pre štát problém udržiavať svojimi dotáciami prezamestnanosť, nezamestnanosť nepoznajú.“
Pre našinca je dosť ťažké vniknúť dovnútra japonskej povahy.
„Obávam sa, že väčšina ľudí, nielen od nás, ale z Európy vôbec, má absolútne skreslené predstavy, ktoré zodpovedajú vzdialenosti vyše jedenásťhodinového letu. Naozajstní znalci tvrdia, že Japonec je po polroku-roku úplne iný, keď mu dáte dolu tú jeho bielu masku. Podobne je mnohé inak, než Japonci do sveta propagujú. Nevravím, že sú to negatívne veci, ale jednoducho iné.“
Čo je najviac iné?
„Napríklad predsudok o ich mimoriadnej pracovitosti, že ich tempu nemôže stačiť žiadny konkurent. V skutočnosti to naozaj nie je pravda. Pracovitosť a húževnatosť Japoncov je na takej úrovni, že ak sú hodinu-dve intenzívne zaťažení, potrebujú dosť veľký priestor na oddych a regeneráciu. Neznášajú tlak ani intenzitu, sú vyslovene extenzívni pracovníci. Na druhej strane však vydržia v extenzívnom tempe na pracovisku veľmi dlho.“
Čo je potom vlastne ich najsilnejšou stránkou?
„Bezhlavá disciplína, ktorá často nemá žiadnu logiku alebo filozofiu. Ich disciplína nepramení z náboženstva či akéhosi režimu policajného štátu. Je to dané národnou tradíciou, kde zohrávala významnú úlohu vojenská disciplína. Tento stav je však úplne ohrozený, lebo mladá generácia, ako všade, je veľmi revolučná, nerada akceptuje tradície a najmä skromný životný štýl, ktorý jej predchodcov doviedol k obrovskému hospodárskemu vzostupu.“
Aká je japonská mládež?
„Má sa dobre, rebeluje a robiť sa jej veľmi nechce. Tak ako všade. Aj pre ňu je dobré všetko, čo prichádza z Ameriky. Pritom preberanie amerických prvkov v kultúre i v živote je absolútne v rozpore s japonskou tradíciou. Napriek tomu, že Američania im tam po druhej svetovej vojne hodili dve atómové bomby, mladí Japonci ich uznávajú najviac. Na druhej strane je v nich zakorenený pomerne silný, i keď skrytý, nacionalizmus. Viac uznávajú čiernych ako bielych. Zdajú sa im čistejší a na to si veľmi potrpia.“
VOJTECH JURKOVIČ
