á/Karin Varkondová, Ján Babjak/Tomáš Juhás, Peter Mankovecký/Marián Varínsky. Premiéra 15. júna 2002.

Cecilia Sofia Anna Maria. Škaredšej z dcér Kalogeropoulusových dali rodičia štyri krstné mená. Vďaka divadelnej lekcii Terrenca NcNallyho sa k obrazu ženy, ktorá sa stala slávnou ako Callas, pridávajú ďalšie nezabudnuteľné krstné mená herečiek, ktoré si stvárnenie La Diviny trúfnu. Slováci môžu po sobotňajšej premiére v Opere SND volať Callas aj Milka.

Hra skúseného autora McNallyho nie je dokumentárnou rekonštrukciou speváčkinho života. Autor v nej vytvoril efektnú divadelnú postavu obdarenú divácky vďačnými hviezdnymi manierami. Emília Vášáryová je v priliehavých čiernych šatách zo salónu Milana Čorbu „zapamätateľná“. Herečka s jemným humorom predstavuje ženu, u ktorej frázy „ako sa to má“ a „ako som to robila ja“, splývajú do jedného grandiózneho tragikomického gesta. Nechváli sa. Iba pripomína fakt, že bola najlepšia. Pritom jej však nezostávajú neznáme ani slabosti pre krásu či drobné kolegiálne podrazy.

Režisér Jozef Bednárik cítil správne, ak chcel uviesť túto hru na veľkej scéne. Hoci obsadením ide o komornú hru, jej horizont môže siahať tam, kde končí naša túžba po dokonalosti a láske. Za popraskanými stenami skúšobne, kde sa Callasovej majstrovské lekcie mladým spevákom odohrávajú, cítime rozmery La Scaly, Covent Garden, Metropolitan Opery ale aj dimenzie veľkých dramatických postáv, tragickosť gréckej mytológie či šírku mora. V scénografii Vladimíra Čápa sa stiesňujúce pomery, ktoré speváčku na konci jej kariéry obklopujú, strácajú z javiska, aby sme mohli precítiť nielen veľkosť divadla ale predovšetkým veľkosť osamotenia jednej ženy. Nie je to dokonalo vyblýskaná inscenácia. Scéna nám neukazuje len to, čo túžime vidieť, naopak nazeráme v nej divadlu až do brucha, bolestne prežívame kašírovanú krehkosť a rub maľovaných kulís. Divadlo však, ako nám s príznačným gestom ukazuje herečka, vychádza „zvnútra“.

Hra pre veľkú scénu

Jozef Bednárik zostal v tejto produkcii akoby v úzadí, len kde-tu necháva cez scénu prechádzať kočík so sviečkami, čoby lodičku prievozníka na druhú stranu života, kde-tu sa zjaví nasvietený obrys Onassisa či neodmysliteľný baletný prvok. To aby sme nezabudli, kto má to všetko na svedomí. Najdôležitejším pre vyznenie celej inscenácie však bolo dramaticky regulovať náročný, zďaleka nie krátky prúd spomienok a predráždených citov speváčky. Ten mal svoje ponorné časti, svoje zákruty i nebezpečné víry, keď žena Callas „ruší“ božský spev speváčky Callas zaznievajúci z nahrávky svojimi priveľmi ľudskými spomienkami.

Spev mladých adeptov dodával inscenácii štvrtý rozmer, rozmer hudby ako absolútnej abstrakcie citov, po naplnení ktorých tak veľmi túžime. Slabosťou inscenácie boli doslovne neherecké výkony spevákov i ostatných nahrávačov. Tento problém nie je určite ľahko riešiteľný, ak ten istý interpret musí činoherne hrať a zároveň spievať árie či doprevádzať na klavíri. Nedostatky v tomto aspekte však inscenácii ako celku určite nepridali.

Callas a Onassis budú na tomto svete ešte chvíľu synonymom úspechu a bohatstva. Hra o nich bude teda ešte chvíľu priťahovať neférovou otázkou, či boli aj šťastní. Bednárikova inscenácia je ale viac ako inscenovaný „Pravdivý príbeh Marie Callas“. Je poctou divadlu, poctou nádeji a sile, ktoré môže dávať. Režisér dobre tušil, že ak tieto banálne znejúce vety prednesie Emília Vášáryová, uveríme jej a vstaneme.