Dedinu od západnej Európy delila a delí len rieka Morava. Napriek tomu, že do Rakúska to je doslova čo by kameňom dohodil, štyridsať rokov sa mohli Záhoráci na druhú stranu len pozerať.
Občas sa však niekto pokúsil dostať za rieku. Voda v Morave siaha niekedy len do výšky kolien a je ľahké ju prebrodiť.
„Dal sa vysledovať režim pohraničníkov, ako a kedy sa striedajú, a pár šťastlivcov bolo v okamihu v Angerne,“ hovorí tunajší horár.
Medzi slovenskou a rakúskou obcou fungovali voľakedy, pred vojnou, vrelé susedské vzťahy. „Dediny si žili, akoby tu ani hranica nebola,“ spomína horár. Usmieva sa, keď si spomenie na spoločné zábavy. „Obce spájal drevený most, až kým ho nemecké vojská v máji v roku 1945 pri ústupe nezničili.“
Po vojne plánovali postaviť nový, ale neboli peniaze a stavba sa odsúvala. Po roku 1948 už komunistický režim most na Západ nepotreboval. Zmrazenie vzťahov bolo pre tunajších ľudí veľkým šokom. Namiesto výstavby nového mosta sa začalo s dôkladnou výstavbou ostnatého oplotenia.
Do malej dediny sa nasťahovali desiatky po zuby ozbrojených pohraničiarov, aby zamedzili akýkoľvek útek na druhú stranu.
Z pôvodnej strediskovej obce, cez ktorú prúdili obchodné cesty do Rakúska, sa stala obec okrajová a režimu nepohodlná. Mladých bolo treba vytlačiť, a tak dostali v Bratislave byty.
Pohraničiari, ostnatý drôt, úteky
Pokusov dostať sa za rieku tu zažili neúrekom. Domáci akoby ich prehliadali.
„V skutočnosti sme im držali palce. No viac bolo smoliarov, ktorým to nevyšlo. Poznal som troch mládencov, ktorí sa rozhodli ujsť. V noci vystihli čas, kým sa pohraničná stráž striedala. Jeden však ten plot nezvládol, chytili ho, mal smolu, skončil vo väzení,“ hovorí obyvateľ dediny.
Dedinčania sa s ostnatým drôtom dlho nevedeli vyrovnať. Mali za ním nielen priateľov, ale aj majetky. „Mali sme tam maličké vinohrady a pivnice. Dlho bolo vidieť, ktorá komu patrí. Tie naše boli totiž úplne spustnuté a zarastané. Ľudia neverili, že sa tam niekedy vrátia, a tak to väčšinou popredali.“
„V Rakúsku ostali väčšinou ženy, ktoré sa tam vydali.“ Starosta obce Jozef Doršic spomína aj prípad pani Ilony Limovej z Rakúska, ktorá si vzala Záhoráka. „Ostala tu – čo jej ostávalo. Dnes je miestnou prekladateľkou,“ hovorí starosta.
Po novembri sklamanie
Po novembri 1989 zavládol v oboch dedinách – v Záhorskej Vsi aj v Angerne – veľký entuziazmus. Starostovia obcí sa stretávali, ministri prestrihávali ostnaté drôty a obe strany hovorili o rýchlom vybudovaní mosta.
Záhorská Ves zohnala sponzorov, dokonca aj peniaze z európskeho fondu PHARE. Na slovenskej strane vyrástla malá colnica. Na rakúskej strane sa však nedialo nič. Keď bolo potrebné prejsť od slov k činom, objavila sa neochota a strach zo Slovákov. Rakúske dediny mali dokonca vo svojich obciach referendum, v ktorom sa vyslovili, že most a colnicu nechcú. Na slovenskej strane zavládlo veľké sklamanie. Rakúska strana argumentovala tým, že vzhľadom na kurz šilingu a koruny by to pre rakúsky trh nebolo dobré. No v skutočnosti mala strach skôr z toho, že sa Slováci a tunajší Rómovia presťahujú na druhú stranu Moravy.
Starosta obce písal listy na Európsku komisiu a obrátil sa aj na rakúskeho prezidenta. „Do týždňa sme mali odpoveď. Prezident to postúpil na patričné úrady, potom sa to rozbehlo,“ hovorí starosta.
Dnes síce most nestojí, ale colný priechod funguje, 6. mája bol slávnostne otvorený a tiež bola spojazdnená kompa.
„Dovtedy, ak niekto chcel ísť na druhú stranu rieky, musel ísť buď 40 kilometrov na priechod Berg pri Bratislave, alebo pätnásť kilometrov do Moravského Svätého Jána. Akurát tí, čo sa chceli ísť pozrieť len do susedných dedín, si vykasali nohavice a prebrodili sa,“ hovorí miestny obyvateľ.
Zasnene spomína na hody v Angerne. „V ten deň stačí pri bráne zaplatiť symbolických pár šilingov a dostanete pohárik, s ktorým chodíte od pivnice k pivnici. Rakušáci vám v ten deň nalievajú, koľko hrdlo ráči. A vínečko – to oni vedia robiť! Na obed je už jasné, ktorí chlapi prišli zo Slovenska.“
Aká je to dedina
Záhorská Ves leží blízko troch veľkých miest – Bratislavy, Viedne, odtiaľ to je sotva 40 km, a relatívne blízko je aj Budapešť.
Dostatok zrážok, úrodná pôda, veľa slnečných dní vždy priali miestnym hospodárom. Záhorská oblasť bola bohatá aj na nerastné suroviny. Záhoráci obchodovali, o ich výrobky nebola núdza, keďže majetnejších kupcov bolo v okolí neúrekom.
Miestna továreň, ktorej zakladateľmi bol rod Habsburgovcov, zásobovala cukrom aj Rakúsko.
O prácu tu nie je núdza ani dnes. Veľa ľudí podniká alebo pracuje v blízkom okolí, robota je aj v dedine, majú tu vlastný závod na spracovanie rýb a polotovarov, vyrábajú oceľové konštrukcie a po dedinke sú roztrúsené súkromné dielne. Niektorí chodia za prácou do Rakúska.
Väčšina z 1500 obyvateľov je v produktívnom veku – priemer je 40 rokov. Napriek tomu, že ľudia hovoria, že sa detí rodí menej ako v minulosti, počet obyvateľov rastie. Aj preto, že sa vracajú niekdajší obyvatelia a prichádzajú aj novodobí chalupári, ktorí si tu stavajú letné sídla.
V dedine je škôlka, škola, zdravotné stredisko, ihriská, kultúrny dom. Žijú tu hlavne katolíci.
Pri poslednom sčítaní sa k rómskej etnickej skupine prihlásilo okolo 63 ľudí, no podľa starostu sú ich viac ako tri stovky. Rómov v poslednom období pribúda. „V Bratislave od nich realitky skupujú byty, a preto sa vracajú späť,“ hovorí starosta. Ľudia sa na nich sťažujú: „Do práce nechodia. My sa trápime s pestovaním, oni to potom zničia, no nič sa im nestane.“
Podľa výsledkov volieb v roku 1994 mali v Záhorskej Vsi silnú pozíciu HZDS a KDH. Inklinácia k politike však nestojí na veľkých politikoch, ale na lokálnych jednotlivcoch, ktorých rozhodnutia ovplyvňujú život v kraji.
Z dedinky pochádza aj operná diva Lucia Poppová, na jej počesť sa vždy v marci plavia „ľadoví medvedi“ – otužilci na čele s Martinom Babjakom.
