„Ľudia tu trpia nedostatkom základných životných potrieb. Nedostatok je vystupňovaný do extrémov. Mentalita, život ľudí boli často predmetom skúmania sociológov, etnológov. Na Orave je bieda. V niektorých dedinách nepoznajú takmer žiadneho chleba, keďže ho niet. I zámožnejší roľník je občas iba ovsený kabáč a neraz niet vôbec čo dať do úst. V niektorých domoch jedia iba kapustu so švábkou a s ovsenou plackou. To jedia na raňajky, na obed i na večeru – deň čo deň. Podvýživou trpia rodičia, plodia potom slabomyseľné, degenerované deti, z ktorých mnohé umierajú ako jedno-dvojročné. Choroby ako padúcnica, TBC a týfus sú častým zjavom.
V niektorých domoch bývajú ľudia iba v malej očadenej izbe so sliepkami, ba i s kravou, a to hlavne v zime. K lekárovi chodia zriedkavo. Väčšina občanov je zadlžená a platí úžernícke úroky 10–14 percent, ktoré sa neraz vymáhajú exekúciou. Dedinský notár s farárom sú všemohúcimi pánmi na dedine. Ľudia nemajú neraz ani zápalky, bežným javom je požičiavanie ohňa. Kultúrny život je biedny.“
Článok uverejnený v slovenskom časopise Pero v roku 1933
Oravská Polhora už dávno nie je dedinou, ako o nej písali v roku 1933. K pôvodnej krčme pribudol bar, pub, snack. Majú tu obchodíky, drogériu. Dedina je plná traktorov, vlečiek, kosačiek, ale nechýbajú ani typické povozy a zapriahnuté kone.
Dodnes si zachovala ráz typickej goralskej obce v Slovenských Beskydách. Pozdĺž kľukatej cesty pohraničných hôr sa ešte vždy nájdu zrubové goralské domy. Podlhovasté, drevené, s typickou výzdobou. Za nimi sú obyčajne minimálne dve budovy, v ktorých je statok. Ľuďom sa tu totiž toho veľa neurodí, a tak sú odkázaní hlavne na chov.
V kraji žijú výlučne Slováci – viac ako 99 percent. Sú rímski katolíci. Ľudí, ktorí majú vyššie vzdelanie, je tu menej, mnohí Oravci so vzdelaním sa z tohto kraja vysťahúvajú.
Vysťahovalci
Oravská Polhora má dnes okolo 3300 obyvateľov a patrí medzi tie väčšie dediny. Napriek tomu, že veľa ľudí sa sťahuje za prácou do miest, s prírastkom obyvateľov problémy nemajú. Detí pribúda, no miestni hovoria, že voľakedy ich bolo oveľa viac. „Kým niekedy pán farár bežne krstil aj desať-dvanásť novorodencov, dnes len tri-štyri. Podľa štatistiky z roku 1999 v dedine ročne pribudne 66 detí a zomrie 27 ľudí,“ hovorí pani Pačerková.
Dedinka vznikla v 16. storočí. Keďže oravský chotár sa rozkladal na polovici Babej hory, dostala dedina pomenovanie Oravská Polhora. Tunajší obyvatelia už vtedy vedeli, čo je to žiť na „okraji“. Niekoľko storočí obec slúžila ako stráž severnej hranice Uhorska s Poľskom.
Kraj, ktorý si osadníci vybrali, bol nehostinný – kamenistá neúrodná pôda a chladné podnebie boli len málo vhodné na rozvoj poľnohospodárstva. A tak sa v kraji usádzali výlučne valasi.
Orava vždy patrila a stále patrí k chudobnejším oblastiam s najväčším vysťahovalectvom. Ľudia odchádzali za prácou do Ameriky aj do Čiech. Museli obracať každú korunu, stali sa odolní a dodnes ich len ťažko niečo vyvedie z miery.
„Dcéra sa stará o deti v Anglicku a syn chodí na stavbu do Čiech. Čo by tu robili. V Námestove jej núkali prácu za nejakých päťtisíc korún. Tam sa jazyky priučí, aj si zarobí,“ hovorí spokojne pani Krajňáková. Ľudia odtiaľ pracujú v Námestove, no už si zvykli chodiť za prácou do zahraničia. „Muži robia v Čechách, niektorí aj v Rakúsku či Nemecku. Mladé dievčatá sú opatrovateľky. Nejedna sa tam nakoniec aj vydá,“ hovorí Krajňáková. Veľa žien je však doma, starajú sa o deti, ktorých tu majú neúrekom. A veľká časť Oravcov žije len z podpory.
Krčmy
Bujaré goralské nárečie pretkávané nadávkami, krik a opitý smiech. V prítmí medzi dvoma drevenicami je len asi metrová tmavá ulička, z ktorej sa už z diaľky ozýva krik. Sedia tam asi šiesti chlapi v montérkach a častujú sa vínom z litrových fliaš. Dookola sú prázdne fľaše od piva.
Keď chlapi vidia novinárov, sú hneď na nohách, utekajú k zvedavcom a chcú sa fotiť a rozprávať. Fotoaparát im neprekáža, skôr naopak. „Koho hľadáte, my vám ukážeme celú dedinu. Aj starostu, aj faru.“ Ani sa nenazdáme a sedia v aute, aby nám ukázali aj rôzne zákutia svojej dedinky.
Pristaví sa manželka jedného z nich. Neprišla skontrolovať svojho muža, ani ho s krikom neťahá domov. Kúpila mu nohavice, a tak prišla primerať, či mu sadnú. „Sadnú, dobrú sú. Také maskáčové,“ spokojne sa usmieva manžel. Kamaráti s uznaním prikyvujú.
Podvečer sa krčma zaplní. „Krčiem tu máme dosť a ani jedna sa nemôže sťažovať, že nemá dosť návštevníkov,“ smeje sa krčmárka. Chlapi prídu, dajú si borovičku a pivo, jedni posedia, porozprávajú. Iní len odbehnú od statku, aby si dali jedno-dve poldeci, vypijú si pri pulte a odídu.
V dedine neustále pulzuje energický život. Všade pobehujú deti, povozy s koňmi prevážajú drevo, hnoj. Zarastení gazdovia v montérkach, ponáhľajúce sa ženy a všade pobehujúce deti.
Viera v Boha
Okolo šiestej sa v dedine všetko upokojí, ľudia sa vytratia. Namiesto montérok a záster si oblečú slávnostnejší šat a o pár minút už kráčajú s čiernou knižkou v ruke k tunajšiemu rímskokatolíckemu kostolu.
„Do kostola chodí celá dedina, len chlapom sa niekedy nechce a idú radšej do krčmy. Ale v nedeľu nás je v kostole veľa. Pán farár musí slúžiť viacero omší,“ hovorí 14-ročná Jana.
Večerná omša či zvonenie na modlitbu Anjel Pána, pri ktorej sa prežehnajú, je ich každodennou súčasťou života. V dedine majú dva kostoly, jeden starý, ten už slúži len ako kaplnka, a novší, ktorý postavili pred dvadsiatimi rokmi. O šiestej už asfaltovú cestu ku kostolu lemujú desiat- ky bicyklov opretých o dlhý múr a popri ňom kráčajú hlúčiky detí, mladých i starých.
Hviezdoslavova hájovňa
Neďaleko Oravskej Polhory je Slaná voda, kde boli kedysi jódové a brómové kúpele. A odtiaľ je to len chvíľka na Babiu horu, kde sa často zdržiaval Pavol Országh Hviezdoslav. Tam napísal Hájnikovu ženu. Na tabuli pred hájovňou stojí: „Tu žil miestny hájnik Lach so svojou ženou, ktorí sa stali Hviezdoslavovými prototypmi Čajkovcov v jeho lyricko-epickej skladbe.“
