Vsi o 17.23 h.

To je však len časový rozdiel a vzdialenosť vzdušnou čiarou 428,9 km – približne stotina rovníka.

Pri ceste Slovenskou republikou zo západu na východ nie je rozdielom len päťstokilometrová vzdialenosť, je to aj postupná zmena. S pribúdajúcimi kilometrami na cestách miznú zahraničné značkové autá, pribúdajú konské záprahy, cesty sú kľukatejšie a hrboľatejšie. Smerom na východ ubúdajú mestá, pribúdajú dediny a nedotknutá príroda.

Nová Sedlica, Oravská Polhora, Záhorská Ves a Patince – štyri obce, ktoré sú na Slovensku naj – najvýchodnejšia, najsevernejšia, najzápadnejšia a najjužnejšia. Ľudia vo všetkých štyroch hovoria, že sa v nich žije presne ako kdekoľvek inde na Slovensku. Badať v nich však aj črty susedného štátu a nevidieť problémy dohovoriť sa s ľuďmi za hranicou.

Večný nedostatok pracovných príležitostí, neúroda, vysťahovalectvo, negramotnosť akoby odkázali tento kraj na zánik. Najvýchodnejšia oblasť Slovenska bola vždy jeho najchudobnejšou časťou. Z hlavného mesta sa len málokedy zrak „mocipánov“ uprel na kraj, kde slnečné lúče dopadajú najskôr.

Na druhej strane je to jeden z najkrajších kútov Slovenska. Takmer neporušená panenská príroda, hlboké, brezou prerastené lesy, pokoj, kľukaté cesty do údolí, dedinky s vyrezávanými drevenicami východného typu.

Ženy v dlhých šatkách a nariasených krojoch, hrubé vlnené košele. Vzácne drevené kostolíky „cerkvi“, v ktorých sa stále slúžia omše za starými oltármi a z ktorých sa ozýva hlboké a opakované „Gospodi pomiluj“.

Najvýchodnejšia dedina na Slovensku sa volá Nová Sedlica, na vrch Kremenec, kde leží trojhraničný kameň slovensko-poľsko-ukrajinskej hranice, je to len šesť kilometrov.

Tu sa narodili

Chalupy v strede prevalené, zarastené záhrady nie sú v Novej Sedlici žiadnou zvláštnosťou. O opustené domy nemá nikto záujem. Sedlica vymiera. Mladí odtiaľ utekajú za prácou a pohodlnejším životom.

Stará pani však hovorí: „Kam by som utekala. Tu som sa narodila, tu aj zomriem.“

Prívlastkom, ktorým možno čo najvýstižnejšie charakterizovať dedinku Nová Sedlica, je slovíčko starý. Staré osadenstvo, staré obyvateľstvo, veľa chátrajúcich či opustených domov.

Dopoludnia je dedina úplne mĺkva. Len kde-tu sa mihne voz, len kde-tu prejde niekto do obchodu, so sekerou na drevo, na cintorín či do kostola.

„Nefoťte ma, nie som žiadna krásavica,“ prihovára sa veselým rusnáckym nárečím osemdesiatnička z Novej Sedlice. Dom má síce pani Viera veľký, ale žije sama. Dcéra sa vydala do Prahy, syn odišiel tiež. Býva v Snine. Aj vnúčatá sú už odrastené. „Chodia ma sem občas pozrieť. Zastavia sa a hneď idú preč. Vrátiť sa sem nechce ani jeden. Stále hovoria, aby som šla k nim do bytovky. Čo tam budem robiť – tu som sa narodila a tu aj zomriem,“ hovorí pani Viera. Celý život prežila tu.

Dedina je obkolesená horami. „Stačí hen vybehnúť, a ste v Poľsku,“ ukazuje pani Jolana palicou. „A hen,“ otáča sa, „za tým kopcom je už Ukrajina. Tam sme sa schovávali cez vojnu, chlapi museli narukovať. V dedine sa bojovalo, raz prišli tí a potom iní.“ So ženami a s deťmi sa schovávali v horách na kopci, za ktorým je dnes Ukrajina. „Asi dva mesiace, jesť nebolo čo a bola zima,“ spomína na vojnové časy.

Dnes podľa nej nie je dobre, ale bývalo aj horšie, keď nebolo čo do úst. „Len keby cerkev nebola tak ďaleko a chlieb taký drahý.“

Ako žije dedina

Napriek tomu, že veľa domov chátra, si Nová Sedlica stále zachováva svojský ráz. Mnohé z drevených domov s vyzdobenými oknami sú označené ako kultúrne pamiatky. Tunajší drevený kostol v roku 1977 rozobrali a presťahovali do Humenného, kde tvorí súčasť expozície vlastivedného múzea. Obec neďaleko pôvodného postavila nový. Do „cerkvi“, ako tu volajú boží svätostánok, chodí takmer celá pravoslávna dedina.

V dedine majú dva obchodíky a penzión. Občas sa tu zastavia zvedaví turisti. Miestni ľudia veľa nenakupujú. Ani krčmárovi sa nedarí ako voľakedy.

„Je nás tu málo a ľudia, čo tu bývajú, peniaze nemajú,“ sťažuje sa predavačka. „Niekedy to tu žilo, aj školu sme mali. Dnes ju nepotrebujeme. Zavreli ju. Tých pár detí chodí do školy do najbližšej dediny Zboj.“

Obyvateľov je z roka na rok menej. Kým asi pred desiatimi rokmi žilo v dedine okolo 640 obyvateľov, dnes je ich sotva polovica. Podľa demografických čísel sa ročne v Novej Sedlici narodí jedno dieťa, zomrie asi osem ľudí.

Statný Novosedličan vysvetľuje, že ten, kto chce robiť, si prácu vždy nájde. On sám chodil pracovať do Čiech, dnes sa mu podarilo aj podnikať a postavil malý oranžový pavilón, do ktorého sa občas zatúlajú nejakí turisti. Podávajú tu špeciality – boršč či plnené pirôžky. Chlieb vám však nedajú. „Dnes nemáme, chodí len dvakrát do týždňa.“

Prevádzačstvo a pašovanie

Sedličania si pamätajú na časy, keď ich s krajom, ktorý dnes patrí Ukrajine, hranica nedelila. Podkarpatská Rus bola v rokoch 1918 – 1939 súčasťou Československa.

Dedina na hranici troch štátov svoju polohu využívala. Krížom-krážom cez hranice sa pašovalo všeličo. Kone, pálenka, potraviny. Ľudia v dedine však o pašovaní hovoriť nechcú.

Poznajú aj prevádzačstvo. „Nikto tu cez nás neuteká,“ hovorí rázne štyridsaťročný Sedličan. Babička však tvrdí, že prevádzačstvo funguje. „Nedávno popred môj dom viedli asi desiatich Afgancov.“ O prevádzačstve hovoria aj policajti, ktorí zastavia každé podozrivé auto, aby skontrolovali, či v kufri nie je „zabudnutý“ utečenec. Prevádzačstvo, napriek neochote rozprávať, tu vraj bolo a aj je jedným zo zdrojov obživy.

Víza

Pred štyrmi rokmi sa v neďalekej Ubli otvoril hraničný priechod s Ukrajinou. V regióne sa rozbehol cestovný ruch. Pre ľudí z Ukrajiny bolo Slovensko malým Západom, chodili do tunajších dediniek a zo slovenskej strany sa chodilo na Ukrajinu. Dnes platia víza a všetko zmrzlo. Na druhú stranu hranice vraj ľudia z Novej Sedlice nechodia, „je tam bieda“.

Za peniazmi

Niekedy ľudia pracovali vo Vihorlate Snina, v lesných závodoch či v továrni v Uliči. Dnes práca v okolí nie je. „Mladí, aj keby tu chceli ostať žiť, nemôžu. Sťahujú sa tam, kde môžu zarobiť – do miest, cestujú za prácou do Čiech.

Akú-takú nádej vkladajú do prisťahovalcov, ktorí si tu kúpia domy, zrekonštruujú ich a trávia tu nejaký čas roka. V lete, keď sú sezónne práce, býva v dedine 10- až 15-percentná nezamestnanosť, od novembra do jari 50 percent a viac.

Najbližšie väčšie mesto Snina je vzdialené niekoľko desiatok kilometrov. Autobusové spojenie je biedne. Autobus dochádza len trikrát denne. „Ráno o siedmej, potom na obed o dvanástej a jeden večer – a to je všetko.“

O politiku tu záujem nemajú. „Všetci majú pred voľbami plné ústa. Neveríme žiadnemu. Po voľbách po nás ani nepáchnu.“ V posledných voľbách mnohí nevolili. V dedine žije okolo 360 obyvateľov, z toho až okolo 320 je voličov. Z toho približne 200 je v dôchodkovom veku.

Rusíni

Väčšinu obyvateľov Novoselyce, ako sa rusínsky volá Nová Sedlica, tvorí rusínske obyvateľstvo. Aj keď výsledky štatistiky hovoria niečo iné.

V dedine žije ani nie 400 obyvateľov, podľa posledného sčítania len 153 si nahlásilo rusínsku národnosť a 9 ukrajinskú. V skutočnosti dedinu tvoria väčšinou Rusíni. „Pri sčítaní sme si písali slovenskú národnosť.“