Nárast titulov divadelnej literatúry na našom knižnom trhu nemožno prehliadnuť, na čom sa výrazne podieľa aj vydavateľstvo Drewo a srd. To si k svojej srdcovej záležitosti, ktorou je poézia, pridalo práve divadelnú edíciu. Na rozdiel od aktívneho Divadelného ústavu, ponúkajúceho širokú žánrovú pestrosť kníh o divadle, v edícii Drewa a srdu sa zamerali výlučne (zatiaľ?) na vydávanie hier. Trikrát Ionesco, dvakrát Ravenhill, potom Harrower, Koltés, Greig, Srbljanovičová a aj Laco Kerata.

Asi je rozšírená predstava, že texty hier sú určené režisérom, dramaturgom, autorom a, isteže, hercom i recenzentom. Prevažne áno, a iste je dnes ešte mnoho (aj pravidelných) návštevníkov divadla, ktorým ani nenapadne siahnuť po texte hry. Niektorí si nebodaj myslia, že potom by sa im už neoplatilo do stánkov Tálie ani chodiť. Keby to tak bolo, chudák Hamlet, Lear, Johanka z Arcu, Jánošík a zástupy ďalších.

Knižné vydávanie dramatických textov umožňuje divákovi spoznávať hodnotu javiskovej adaptácie, klady a zápory inscenačných postupov, často odkryje zámery tvorcov, ku ktorým by inak možno nedospel. A u diel, ktoré divák nemá možnosť vidieť vo finálnej divadelnej podobe, poskytuje čítanie neoceniteľnú „predbežnú“ informáciu. Tak ako v prípade hry Rodinné príbehy od 32-ročnej srbskej dramatičky Biljany Srbljanovičovej, najčastejšie inscenovanej autorky v histórii juhoslovanskej drámy. O tejto jej najpopulárnejšej hre, akejsi antitotalitnej groteske, sa rešpektovaný Peter Handke vyjadril, že v nej nejde o hľadanie pravdy, ale o upozorňovanie na pravdivosť odcudzeného života. A kým sa hra objaví na našich javiskách, oddá sa ju aj „len“ čítať.

HODNOTENIE: *****