foto MIRKA HOROBOVÁ
V podtatranskej rómskej osade Rakúsy vyzerá každý deň ako nedeľa. Aj minulý piatok sa miestni Rómovia prechádzali zablatenými uličkami, akoby bol sviatok. V osade sa však nič výnimočné nedialo. Obyvatelia trávia každý deň hodiny vonku pred chatrčami, do práce nikto nechodí.
Po priedomí sa pohybujú mladí aj starí – mladé mamičky chodia s deťmi na rukách, ženy drhnú koberce, nosia vedrá s vodou od jediného hydrantu v strede osady alebo vyhadzujú odpadky pod okná.
Muži sa ponevierajú, kde-tu okríknu hašteriace sa ženy a všade, kde sa len oko zastaví, sú deti.
V čistej podtatranskej prírode žije komunita podľa úplne iných pravidiel, na aké je väčšina spoločnosti zvyknutá. Netrápi sa diskrimináciou či voľbami, ani tým, kam pôjde na dovolenku. Hlavnou starosťou je zaobstarať si drevo z blízkych lesov, ošatiť deti a najesť sa. O divadle, kine či záhradke nemôže byť reči.
Miestni sa netrápia, kde je hlavné mesto, učitelia sú radi, keď deti vedia, kde je Kežmarok či Poprad a naučia sa písať a čítať. Dospelí nevedia, že budú voľby, a nevedia ani, kto je ich prezidentom. Presne však vedia, kedy majú dostať dávky a na koho sa majú obrátiť pri registrácii na matrike.
Osadu možno označiť za odrezanú od sveta napriek tomu, že deti chodia do školy v blízkej dedine. S Nerómami sú v kontakte málo. Z prostredia, v ktorom žijú, sa do civilizácie nepodarí uniknúť nikomu.
Osada Rakúsy patrí pod obecný úrad blízkej dediny s rovnomenným názvom. Z dvoch tisícok obyvateľov je takmer 1500 Rómov, z toho väčšina žije v osade (1270). Počet rómskych detí každým rokom prudko narastá, v dedine sú prírastky z roka na rok nižšie. „Počas minulého roka sa narodilo 50 rómskych detí a len dve nerómske,“ hovorí Kornélia Jendrušáková z obecného úradu.
Výnimkou nie sú ani 14-ročné matky. „Naposledy sme mali dve tehotné žiačky,“ spomína Bernadeta Brežinová z miestnej materskej školy, ktorá chodí do osady už 25 rokov. Jedna z nich chodila len do tretej triedy, vyššie sa nedostala, lebo stále prepadávala. „Moja dcéra nie je žiadna panna, ona je už slečna,“ povedala hrdo 31-ročná matka jednej z nich, keď si ju zavolal učiteľ do školy. Dokonca už mala prichystaný aj preukaz od gynekológa.
Deti sú pre obyvateľov osady hlavným zdrojom príjmov. Usmievavá Rómka Viera Dvoreková žije spolu so svojím manželom v chatrči. Má 25 rokov, no vyzerá, akoby mala o desať rokov viac. Jej vzdelávanie sa skončilo v základnej škole a hneď potom čakala prvé dieťa. Dnes má päť detí – najmenšie má rok a najstaršie chodí do školy – má deväť rokov. Mesačne na ne dostáva 13-tisíc korún.
Deti, ako hovorí, majú najradšej mäso. Ale to je len vtedy, keď prídu dávky. Potom varia zemiaky, fazuľu. „Aj koláč napečie,“ chváli sa jej muž. Bublaninu sa naučila piecť ešte v časoch, keď k nim chodili sociálne pracovníčky.
„Keď príde čas dávok, rozbehnú sa nakupovať do Kežmarku alebo musia vrátiť dlh. Často, ak už po niekoľkých dňoch nemajú nič, sa zadlžujú znovu,“ hovorí Alojz Vdovjak, ktorý tu riadi verejnoprospešné práce a Rómovia majú pred ním veľký rešpekt.
Keď dieťa dorastá, ešte skôr, ako naň rodič prestane dostávať prídavky, čaká vlastné deti, na ktoré dostane prídavky, a tak to ide dokola. To je aj dôvod, prečo s registráciou Rómov na matrike nemajú problémy. „Vedia presne, koľko majú dostať,“ hovorí Kornélia Jendrušáková z obecného úradu blízkej dediny. Nezaregistrovaných majú len 50 Rómov, ktorí sa do osady nedávno prisťahovali.
Rómovia z osady sa v posledných rokoch sobášia hlavne v kostole v dedine. „Keby mali kostol v osade, určite by doň všetci chodili,“ hovorí pani Eva z dediny. Farár je pre nich, podobne ako učiteľ, veľkou autoritou.
Osada nie je jednoliata. Rómovia sa medzi sebou delia na „lepších“ a „horších“. „Lepší“ žijú na začiatku osady, kde je niekoľko murovaných domov a krátka betónová cesta. Majú dve predajne potravín – Jednotu a súkromný obchod majiteľa z dediny. Na začiatku osady je aj škola a dokonca aj bytovka, postavené za socializmu.
Za týmito domami sa obraz civilizovaného osídlenia končí. Drevené chatrné domčeky pamätajú svoje a nesú stopy nejednej tatranskej búrky. Len ťažko domyslieť, ako to vnútri vyzerá, keď prší. Nájdu sa však i chatrče so satelitom. „V osade nájdete aj mobilné telefóny, niekoľkí majú auto,“ hovorí Vdovjak.
O kúpeľni či splachovacom záchode v drevených obydliach nechyrovať. Elektrické vedenie má len niekoľko domov, od ich majteľov si niektorí naťahali káble ďalej, za čo platia priamo „majiteľovi rozvodky“. V dedine prekvitá podľa našich informácií aj úžerníctvo.
Najväčším problémom osady sú haldy odpadkov. Odpadky sú všade, za desaťročia vytvorili akúsi panorámu osady, po umelo vytvorených kopcoch pobehujú deti, a hrabú sa v nich psy. Odpadky zahatali i odtok vody od hydrantu. „Vysvetľoval som im, že sem odpadky sypať nemôžu, pretože ich vyplaví,“ hovorí Vdovjak.
Verejnoprospešné práce, ktoré riadi, znamenajú najmä odvážanie smetí. V čase, keď sme boli v osade, ich už odviezli niekoľko desiatok nákladných áut, no neubúda z nich.
Strážcovia lesa zase nosia na ramene pásku a dozerajú, aby ich spoluosadníci nerúbali okolitý les, aby brali len drevo, ktoré je označené.
Kedysi boli vzťahy medzi osadou a dedinou lepšie. „Pomáhali sme si,“ hovoria v dedine. Rómky si dali napiecť od žien v dedine koláče. „Z osady nám chodili pomáhať pri zbere zemiakov či pri prácach okolo domu.“
Dnes majú dedinčania na osadu ťažké srdce. Na poliach už nepestujú zemiaky, pretože vraj je to zbytočné. „Ihneď by ich rozkradli,“ sťažujú sa. Miestne družstvo si v čase dozrievania zemiakov platí strážnu službu.
Často sa sťažujú aj na to, že ich deti musia chodiť do školy až do Kežmarku, hoci majú v dedine vlastnú. V tej sa učia len rómske deti, ktorých je neporovnateľne viac. „Ak by som ich nechala v škole v dedine, nič by sa nenaučili, pretože rómske deti sa tam za niekoľko rokov naučia len písať a čítať,“ sťažuje sa matka dvoch detí z dediny.
Aj v osade to bolo v minulosti inak. „Rómovia chodili do práce. Neboli to síce všetci, ale väčšina chodila,“ spomínajú v dedine. Pracovali v pozemných stavbách, ako lesní robotníci, na cestách. Niektorí chodili pracovať do Vagónky Poprad.
Dnes je pod Tatrami o prácu núdza, Rómov z osady nechce zamestnať nikto. „Dnes rastú ďalšie generácie, ktoré sú oveľa zaostalejšie, ako boli tie predošlé. Štát ich nechal rásť samovoľne. Nepracujú. Štát nič nerobí preto, aby sa k práci dostali, hoci mnohí by pracovali. A tak im neostáva iné, ako žiť takýmto spôsobom,“ hovorí pani Eva.
Šanca, aby sa niekto z tohto začarovaného kruhu dostal, je minimálna. „Cigáni majú veľké srdce, dá sa s nimi veľmi dobre vychádzať, ich deti sú veľmi temperamentné a šikovné,“ hovorí učiteľka Bernadeta Brežinová.
„Nemajú prácu, aj keby chceli. Vedie to k ešte väčšej apatii a biede, z ktorej si len veľmi ťažko sami pomôžu,“ hovorí Vdovjak. Kedysi chodili do osady sociálne pracovníčky, učili ľudí, ako sa starať o hygienu, variť. „Dnes to chýba, určite by to pomohlo,“ hovorí pani Jendrušková, ktorá túto prácu už robila.
Rómske osady
kraj počet osád počet obyvateľov
Prešovský 248 60 638
Košický 115 45 545
Banskobystrický 53 8 439
Žilinský 3 587
Bratislavský 1 394
Spolu 420 115 603
Zdroj: ministerstvo zdravotníctva
