. Vystrašený kolaborant Horst Prohaska vo filme nominovanom na Oscara - Musíme si pomáhať a zväzák Saša Mašlaň - snaživý učiteľ a špecialista na kvalitný sex v Pelíškoch. Akoby až po týchto úspechoch dozrel čas na to, aby štyridsiatnika Duška ocenili aj slovenskí diváci v jeho divadle šokujúcej improvizácie VIZITA, ktoré založil pred dvadsiatimi rokmi. Dve predstavenia v jednom dni v priestoroch bratislavského divadla Astorka Korzo?90 prinútili divákov vybuchovať smiechom, no a potom rozmýšľať napríklad aj o jazyku, vtipe, a o tom, že vypointovať sa dá asi naozaj všetko. Ak o akúkoľvek pointu, stojíte:-)
Pudová rapsódia a Mečouní krutony - podivné názvy predstavení sú len daňou nevyhnutnej formalite divadelného plagátu. Každé vystúpenie je iné, nikdy sa neopakuje. Herci ani diváci nevedia, čo sa udeje. Na nadhodené témy z publika Dušek a jeho priateľ z detstva jazzman Martin Zbrožek improvizujú, skečujú, hrajú sa, spievajú a často sa spolu s publikom uvoľnene smejú na tom, čo z nich „vyšlo". VIZITA, svojský adrenalínový šport v divadelnom prostredí, „je postavená na prekvapení. Ako u Wericha Ucho sa diví, čo huba vraví," hovorí Dušek. „Hráte, a odrazu ste zaskočený tým, kam až vás hra zavedie, presnejšie, čo od vás odrazu chce - často požaduje veci, ktoré nedokážete, alebo neviete, či si ich môžete trúfnuť urobiť." Nakoniec vždy všetko do seba „zaklapne". A standing ovation v Astorke končí dušekovským: „Predsa by ste nedopustili, aby sme naše vystúpenie na Slovensku zavŕšili povstaním!"
VIZITU nájdete v Prahe v priestoroch divadla Archa. V čase, keď necestuje. Cestuje však stále - vďaka subtílnosti súboru a scénickému minimalizmu ju poznajú aj v tej najodľahlejšej českej obci. Osveta improvizáciou, búranie stereotypu jazyka a každodenných životných situácii pokračuje. V deň predstavenia, kedy dorazila aj do Bratislavy, sme Jaroslava Dušeka stretli v Kafe Majer. Na tomto mieste sa u nás vraj cíti najlepšie, konštatoval personifikovaný Český lev, keď sa oblažoval marcipánovou tortou. Zdanlivo zmierený s kočovným životom divadelníka a životom ako takým nám povedal aj o svojich „naj..."
Aké je vaše najobľúbenejšie slovné spojenie?
Možno „štípání bambusu".
Aké najmenej obľúbené?
Počkaj chvíľku.
Čo považujete za najväčší gýč?
Keby mi na nebo namiesto slnka vyšla futbalová lopta.
Čo vás v živote najviac fascinuje?
Život ako taký. Považujem ho za mystérium, tajomstvo, najfascinujúcejší zážitok, ktorý mi bol zatiaľ v mojich doterajších životoch umožnený.
Trochu si protirečíte... Alebo máte na mysli, že vaša momentálna forma života je vydarenejšia oproti nejakým predchádzajúcim?
Nie, nie! Stále len ten život. Keď priložíte ucho na niečiu hruď a počujete búchať srdce, zíde vám odrazu na um, aké je to strašne zvláštne - život je určitý typ energie, ktorý nevnímame. Keď počujete srdce, ako spoľahlivo pulzuje, pracuje, ide, bez toho, aby sme ho nejako kontrolovali alebo ovplyvňovali, nečakane si uvedomíte, že tento vytrvalý sval nám umožňuje, aby sme tu vôbec boli a aby sme sa mohli napríklad aj zhovárať. Odrazu človek porozumie tomu, že je špeciálnym prejavom vesmíru. Veľmi sa mi to páči.
Čo vás vie najviac podráždiť?
Taký ten skryto strategický spôsob komunikácie, keď niekto zo mňa robí blbca a myslí si, že to neviem.
Aká je vaša najmilšia asociácia - vôňa, farba, alebo zvuk?
Jasmínový kvet.
Čo si sám na sebe najviac ceníte?
Najviac cením (cerím) zuby.
Čo na sebe nemáte rád?
Vyvarovávam sa mať voči sebe takéto emócie.
Čo si najviac ceníte u iných?
Prirodzenosť.
Čo u iných najviac nemáte rád?
Aj týchto emócií sa vyvarovávam.
Čo považujete za najväčšiu vzácnosť?
Možnosť byť nažive.
S čím nechcete mať nič spoločné?
Je nezmyslom chcieť alebo nechcieť niečo také. So životom máme spoločné všetko. Sme spätí so všetkým a naša túžba vymaniť sa z niečoho a tváriť sa, že sa nás to netýka, nás zakaždým privedie do slepej uličky, do omylu.
Kde sa vám najlepšie dýcha?
Rád dýcham na Korzike.
Čo by ste najradšej robili, keď máte najväčší nával práce?
Zatiaľ stále pracujem rád. Baví ma to, čo robím.
Na čo si najčastejšie spomeniete päť minút pred predstavením?
Cvičím a snažím sa vždy myslieť... nie, to nepoviem!
Čo najradšej odkladáte a nedokážete vyhodiť?
Nezmyselne schovávam staré zošity zo školy. Stále mám pocit, že sa do nich ešte niekedy pozriem. Nechce sa mi vyhadzovať ani staré knihy, o ktorých viem, že ich už ani ja, ani nikto iný čítať nebude. A tak ležia zabalené v zaprášených krabiciach... a ja nič.
Čo odhadzujete najradšej?
Triedený odpad.
Čo vás vie najväčšmi rozveseliť?
Keď sa veci ocitnú v nepredpokladanom súlade. Keď sa stane niečo úpne nečakané a ukáže sa, že je to presne také, ako má byť. To ma naozaj pobaví a rozveselí.
Čo vás dokáže najviac rozosmutniť?
Niekedy podlieham návalu melancholického smútku, keď si uvedomím, že všetko, čo som si odžil, je už preč.
Aké sú najobľúbenejšie témy vašich rozhovorov?
Človek ako vesmírny symbol. Tak znie okrem iného titul knihy Rudolfa Steinera.
O čom sa zhovárate nerád?
Nemám rád, keď cítim, že hovor je len nejakou mechanickou štruktúrou. Ak slúži iba na odplašenie ticha. Inak ma zaujímajú všetky témy, ktoré existujú. Podstatné je s kým sa zhováram, a nie o čom.
Kde ho znovu uvidíme?
Český lev
JD: „Budem ho moderovať naposledy. Bránil som sa už aj tohtoročnému účinkovaniu, ale rozhodli sme sa, že to zoberiem aj nabudúce - do tretice všetko dobré... Páči sa mi, že ide o živý priamy prenos, vystrieda sa tam veľa ľudí, väčšina deja nie je vopred dohodnutá. Výsledky do poslednej chvíle nepoznám ani ja. Na soškách levov sú síce mená napísané, ale nepustia ma k nim. Minulý rok som sa nešiel pozrieť, pretože som bol jedným z nominovaných. Pri tohtoročnom som sa chcel ísť pozrieť, pretože ma zaujímalo, či ho Zuzka Kronerová dostane, režisér ma však vyhnal. Napriek tomu som Zuzkine meno stihol zahliadnuť, presne na jej leva mi padol zrak. Bola jediná, o ktorej som vedel som, že ho má."
Želary, film režiséra Ondřeja Trojana (premiéra - jar 2003) -
JD: „Hrám tu dedinského učiteľa v čase vojny. Je bez ženy - taký osamelý, zatrpknutý chlapík, ktorý prečíva životnú dezilúziu."
Penis pravdy (premiéra na jeseň), slovenský film v réžii českého režiséra Pavla Gobla -
JD: „Tu budem český náhradný farár v slovenskom kostole. Účinkujem na televíznej obrazovke - do kostola donesú televízor a ja sa z nej prihováram veriacim. Režiséra Pavla Gobla považujem za jedného z najzaujímavejších nastupujúcich filmových tvorcov, je to veľmi originálny chlapík. Sám som na film zvedavý. Asi bude bláznivý a ja dúfam, že aj svižný. Taká zvláštna, špeciálna záležitosť. Existovala obava, že názov je provokatívny, tak sa uvažovalo o jeho zmene na Masliak, ale práve som sa dozvedel, že ostane ten pôvodný."
Pupendo (podtitul „malé školní mučeníčko"), réžia Ján Hřebejk, scenár Petr Jarchovský, (premiéra na jar 2003)
JD: „Viete, čo to je? Robili si to deti na škole. Jeden si vyhrnul tričko a odhalil brucho, druhý naslinil nejakú mincu a tou mincou triafal dotyčného do pupku, okolo ktorého tak vznikol červený krúžok - pupendo. Bol to taký iniciačný rituál... Teším sa na nakrúcanie."
Ulica (alebo Národ sobě), réžia Pavel Gogola. (Nový žáner „situačného filmu", premiéra v septembri.)
JD: „Hlavnou hrdinkou je ulica. Národní třída. Je to čiastočne dokumentárny a čiastočne hraný celovečerný film natočený v dlhých 5 až 10 minútových záberoch. Ja tam hrám oživenú báseň, knihu, muža, ktorý stále recituje. Dej sa odohráva v priebehu jedného popoludnia."
Autor: Tina Čorná / Foto: tina, int
