. Má za sebou množstvo televíznych, rozhlasových a filmových rolí. Pravidelne účinkuje v predstaveniach Divadla a.ha. v Bratislave. Má dve deti - dcéru Viktóriu, ktorá je dramaturgička, a syna Štefana, režiséra.
Anton Korenči, herec, otec Štefana Korenčiho
Bol váš syn niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
S každým dieťaťom prekonáva rodič nejaké problémy. Ako sa hovorí, s malým dieťaťom sú menšie starosti, s veľkým väčšie. Aj keď dieťa to tak asi nevníma. Števo, napríklad, hrával futbal za žiakov v Interi Bratislava. Niekoľko zápasov odohral aj za výber Slovenska, a keď dostal pozvánku do Československého výberu, riaditeľ školy ho nechcel uvoľniť, lebo s niekoľkými spolužiakmi vyviedol nejakú lotrovinu. Musel som sa vybrať do školy. Nepomohla však ani táto moja intervencia u riaiditeľa a na sústredenie nakoniec nešiel. Väčšie problémy s ním vznikli, keď začal hrať na gitaru a písať texty piesní a básne. Musel som s ním zvádzať neustály "súboj", aby futbal nenechal. Darilo sa mi to do momentu, keď musel ísť na operáciu menisku. Vtedy s futbalom definitívne skončil. História sa však opakuje. Tie isté problémy s futbalom zažil aj on so svojím synom. Keď sa mi začal sťažovať, nadhodil som, že mi je to akési povedomé...
Čo na ňom najviac oceňujete?
Jeho cieľavedomosť a vytrvalosť. Pred štúdiom na VŠMU pracoval v divadle ako technik aj inšpicient a myslím, že mu v jeho profesii pomáha, že spoznal divadlo aj po tejto stránke. Vysoko si cením, ako vie pracovať s hercom a akú tvorivú atmosféru vie vytvoriť na skúškach. Veľmi pokojnú, priateľskú, bez zbytočného napätia a výbuchov, čo je v divadle veľkou vzácnosťou!
V čom ste si podobní?
Vraj máme v telefóne neuveriteľne podobné hlasy. Ani tí najbližší známi niekedy nemajú istotu, s kým hovoria. (Ale doteraz som to nikdy nezneužil.) Moju záľubu vo varení a v príprave jedál pozorujem aj u neho. nejaký ten recept som dokonca odkukal aj ja od neho.
V čom úplne odlišní?
Števo má veľkú túžbu žiť na dedine, na vidieku. Ja takúto túžbu nemám. Narodil som sa totiž na dedine, aj detstvo som tam prežil a dlhé roky som sa tam vracal za rodičmi. Števo obľubuje úplne inú hudbu ako ja, ale nie je to len generačná záležitosť. On sa hudbe venovaloveľa aktívnejšie, ako ja.
Za čo ste svojho syna najviac chválili?
Zakaždým som prekvapený, ako "prečítal" divadelnú hru, akú koncepciu si vymyslel a ako ju v predstavení dokázal i zrealizovať. A to vždy cez herca, nie prostredníctvom samoúčelných efektov.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Kdeže! Moja zásada pri výchove bola: zbytočne veľa nementorovať, nepoučovať a netrestať tvrdo, radšej ísť príkladom. Napokon, veľkú úlohu vo výchove zohrala manželka a jej mama, ktorá kvôli Števovi dokonca sledovala aj svetové futbalové dianie a dala mu prezývku "Pele-noha".
Rozprávali ste mu rozprávky?
Ak sa dobre pamätám, určite som mu rozprával menej rozprávok, ako jeho o päť a pol roka staršej sestre. S tou sme si totiž rozprávky aj hrali. Ona bola napríklad Snehulienka, a my s manželkou sme hrali všetky ostatné postavy.
Čo myslíte, že by vám syn mohol vyčítať?
Žeby to, že som nebol naňho dosť tvrdý?
Myslíte, že si rozumiete?
Myslím, že áno. A to nielen vo vzťahu otec - syn, ale aj vo vzťahu herec - režisér.
Pomáhate mu nejako dodnes?
Mám pocit, že on mi pomáha viac. V oblasti súkromnej, ale najmä v umeleckej.
Vidíte sa často a kedy ste sa naposledy stretli?
Stretávame sa nielen pri rodinných príležitostiach - sviatkoch, narodeninách, meninách, ale najmä pri práci v Divadle a.ha., v rozhlase a v SND. V druhom prípade však platí zásada, ako hovoríme my, herci, že "režisér a mama majú vždy pravdu". Veľmi príjemné sú aj stretnutia na štadióne, kde sledujeme, ako hrá futbal jeho dcéra a moja vnučka - brankárka. Futbal v rodine predsa len zostal, rovnako ako divadlo.
Štefan Korenči, divadelný a rozhlasový režisér, syn Antona Korenčiho
Narodil sa v Bratislave v roku 1963. Štúdioum réžie na VŠMU absolvoval v roku 1989. Pôvodom futbalista, gitarista a kulisár. Po skončení VŠMU pracoval skoro vo všetkých činoherných divadlách na Slovensku. V roku 1995 nastúpil do Slovenského rozhlasu, kde dnes pracuje ako zástupca šéfrežiséra. Má za sebou desať rokov činnosti v Divadle a.ha., ktoré založil spolu so sestrou Viki Janouškovou a je jeho umelecký šéf. V uplynulých dňoch uviedlo Divadlo a.ha. ako svoju 22. premiéru hru slovenského básnika a spisovateľa Petra Gregora Interview, ktorá je Štefanovou 45. réžiou.
Boli ste niekedy problémové dieťa a v čom?
Na strednej škole som bol problémový. Na základnej a vysokej vzorový. Na gymnáziu som mal štvorky na vysvedčení a znížené známky zo správania. Neučil som sa, chodil poza školu a tak ďalej. Krištalizoval som sa. Veľmi mi vtedy pomohlo, že na mňa otec nezanevrel.
V čom sa vám otec najviac páči?
Je to liberál - individualista. Je tolerantný k názorom iných a nikdy nebol stádovitý typ človeka. Snaží sa žiť podľa hesla: Ži, a nechaj žiť.
Aké vlastnosti ste zdedili po otcovi?
Zdedil som po ňom spomínanú životnú filozofiu.
V čom ste odlišní?
Som tvrdohlavejší, bojovnejší, vytrvalejší. Snažím sa čeliť tlaku reality intenzívnejšie, než on.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
Mäkkosť.
Rozprával vám rozprávky?
Nie.
Pomáha vám nejako dodnes?
Stále robí zrkadlo môjmu konaniu, a to je pre mňa dôležité.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Na večery pri kartách na chate a ping-pongové zápasy v divadle.
Čím si myslíte, že by ste mu urobili najväčšiu radosť?
Tým, že sa mi podarí vychovať moje deti tak, ako sa podarilo jemu vychovať mňa.
Viete o otcovej prvej láske - kto to bol?
Intímne záležitosti tohto druhu naozaj nepatria do novín.
Autor: Oľga Belešová/ Foto: Desana Dudášová
