Reinhold Messner si v nedeľu prevzal v Prahe cenu nadácie Pangea za „úsilie o nápravu veci ľudských“. FOTO - ČTK
o i púšť Takla Makan.
Aj v 57 rokoch stále pripomína dobrodruha, pre ktorého hranice ľudských možností sú neznámym pojmom. O dva roky pripravuje ďalšiu výpravu. Cieľom má byť jedna ázijská púšť. „Pokračujem v období, v ktorom sa snažím zistiť, čo je za horami,“ povedal v rozhovore pre SME Reinhold Messner. V nedeľu si spolu s českým spisovateľom Ludvíkom Vaculíkom prevzal v Prahe výročnú cenu nadácie Pangea. Messnera ocenila ako neúnavného posunovateľa hraníc.
Aké hranice máte ešte pred sebou?
„S ich posúvaním to nie je také jednoduché, pretože som sa snažil pracovať a vyjadrovať v rôznych oblastiach. Keď som sa v dvadsiatke stal horolezcom, chcel som pokorovať limity. V štyridsiatke som s horolezectvom skončil, ale zdalo sa mi, že som ešte primladý, aby som si sadol pred televízor s pivom v ruke. Pochopil som, že sa už netreba posúvať technicky, ale ľudsky.“
Povedali ste, že o dva roky pripravujete výpravu do ázijskej púšte. O akú konkrétne pôjde?
„Len málokedy hovorím o cieli. Nechcem, aby sa na mňa upieral prílišný záujem verejnosti a robiť to, čo sa odo mňa očakáva. Momentálne sa snažím, aby som sa dostal do dobrej kondície.“
Čo pre to robíte?
„Najdôležitejšou súčasťou je beh. Samozrejme, k nemu pristupujú aj rôzne ďalšie cvičenia.“
Počas horolezeckých výstupov ste sa viackrát ocitli v dramatických situáciách - ba stretli ste sa aj so smrťou. Hneď na prvom výstupe na Nanga Parbat roku 1970 ste pochovali svojho brata Güntera. Ako na túto traumatickú udalosť spomínate?
„Bola to moja prvá expedícia v Himalájach a hneď bola kľúčovou výpravou môjho života. Naučil som sa na nej žiť vo veľkých dimenziách vrátane tej najväčšej ľudského života, ktorou je smrť. Na štít sme zaútočili spolu s Günterom, no pri zostupe nás zastihlo hrozné počasie. Museli sme núdzovo bivakovať v takmer osemtisícovej výške, no nemali sme spacie vaky. Zrazu nás chytila lavína a ja som si myslel, že je po nás. Po prvom šoku som si však uvedomil, že sa môžem pohybovať a pomerne rýchlo som sa spod nej dostal.“
V novinách vás však už považovali za mŕtveho.
„Keď som sa po šiestich dňoch objavil medzi ľuďmi, naľakali sa ma ako prízraku. Skončil som na klinike, kde mi amputovali sedem omrznutých prstov na nohe a prepustili ma až po troch mesiacoch. Pochopil som, že od smrti svojho brata neutečiem, keď opustím hory. Preto som sa vrátil k svojmu snu.“
Máte pocit, že ste urobili všetko preto, aby ste ho našli?
„Ja neviem, asi áno. Pokiaľ som bol ako tak pri zmysloch, uvedomoval som si, že ďalšie hľadanie by ma stálo život. Bolo to rozhodovanie na hrane života a smrti.“
Ako dlho vám trvalo, pokiaľ ste sa z traumy dostali?
„Do patričnej fyzickej formy som sa dostal až o päť rokov, no psychická jazva sa už asi nikdy nezahojí. Nedávno mi vyšla kniha, v ktorej detailne opisujem túto udalosť. Trvalo mi teda tridsať rokov, čo som bol schopný niečo o tom napísať.“
Počas sólového výstupu na Everest ste vraj trpeli depresiou. Prečo?
„Intenzívne som myslel na svojich predchodcov - najmä na Malloryho s Irvinom, ktorí sa pokladajú za prvých priekopníkov Everestu, no jeho vrchol nedosiahli. Mali však krutý osud a strhla ich monzúnová lavína. Išiel som po ich stopách a navyše mi v hlave dunela samota. Človek začne rozmýšľať v iných rozmeroch, no vedel som, že sa musím spoliehať len na seba.“
Bola chvíľa, keď ste to chceli vzdať?
„Keď sa už do niečoho pustím, robím to naplno. Vnútorný hlas mi vtedy nepovedal, aby som sa obrátil.“
Stretli ste sa na streche sveta s Bohom?
„No, nečakal ma tam, i keď pocity boli rôzne.“
Aký bol najsilnejší?
„Pokora. Pokora pred horami, ale i pred sebou samým.“
Za legendou o snežnom mužovi ste zorganizovali dvadsať výprav. Je yetti mýtus alebo skutočnosť?
„Yetti existuje dvojitým spôsobom - ako legenda v mysliach himalájskych ľudí a ako bytosť žijúca v divokej prírode. Snažil som sa nájsť tvora, ktorý by zodpovedal predstave miestnych ľudí. Nakoniec som našiel zviera, ktorému sa hovorí snežný medveď. Blížil sa predstavám o yettim - čím sa živil, ako vyzeral a aj typickým pískaním. Nedajú sa však vedľa seba postaviť a povedať: snežný medveď je yetti, legenda o yettim sa vyvinula zo snežného medveďa.“
Aké sú pred vami ďalšie výzvy?
„Vo svojej rodnej dedine v Tyrolsku budujem sieť múzeí, ktorá by mala ľuďom priblížiť svet a krásu veľhôr. Nechcem vytvárať informácie, ale zážitky. Stretnutie človeka s horou je o zážitku, nie o intelekte.“
ĽUDO PETRÁNSKY, Praha
