Foto archív
Divadlo Andreja Bagara Nitra * M. J. Lermontov: Maškaráda * Preklad: Milan Rúfus * Dramaturgia: Svetozár Sprušanský, Katarína Mikulíková a Peter Pavlac o Réžia: József Czajlik o Hrajú: Marcel Ochránek, Ján Kožuch, Klaudia Kolembusová/Kristína Turjanová, Branislav Matuščin, Daniela Kuffelová, Peter Gecík, Milan Ondrík, Juraj Hrčka * Premiéra: 7. a 8. júna
Žime! Kričme! Nádej! Viera! Zábava! Už dávno som v nejakom texte nenašla toľko výkričníkov ako v Manifeste futuromantizmu! a ďalších komentároch tvorcov v bulletine k nitrianskej inscenácii Maškarády. Nakoniec, siliť sa do intelektuálnej zábavy v poslednú noc pred koncom sveta, ako to robili hrdinovia z apokalyptického rámcovania príbehu Lermontovovej Maškarády, sa asi dá len pod paľbou diakritiky. Aká psychická úchylka vedie niekoho k tomu, aby pred svojou vopred ohlásenou smrťou prednášal veršované texty a ešte si za to draho zaplatil? Celoživotný komplex z neprijatia na VŠMU? Nuž, na všeličo dnes milionári vyhadzujú peniaze! Navyše, čo s kapitálom, keď je tá apokalypsa? Vráťme sa však z kratšej cesty: analýza Maškarády po stope príčinných súvislostí nevedie!
Futuromantizmus je totiž ŠTÝL! Posledný štýl nášho sveta! Je to forma bez tvaru, prááázdno… nič! Futurománia (alebo futurológia?) majú s romantizmom spoločnú slabiku „ro“, čo na vysvetlenie inscenačného úletu aj stačí. Futuromantici majú maniodepresívne samovražedné sklony, ale ich anamnézy nepoznáme, lebo prvé pravidlo Klubu 23:59:59, v ktorom sa naposledy zišli, je nikdy nebyť sám sebou. Hrá sa teda s maskami, s pretvárkou, hrá sa Maškaráda s reklamným sloganom „daj si iný život!“ Aj napriek ponáške na ochrannú známku umiestnenú nad titulom však autor Lermontov uchránený nebol. Najrozličnejšie typy textov, ktoré boli poprikladané k Rúfusovmu prekladu, vyznievali ako prvoplánové schválnosti, ku ktorým sa v konečnom dôsledku nikto menovite nehlásil. Dielo je skupinovou výpoveďou spriaznených tvorcov pod vedením charizmatického Józsefa Czajlika. Pritom mladí divadelníci vôbec nechceli málo. Nové myslenie i nové formy sú už sprofanované, rozhodli sa teda hľadať novú senzibilitu. Nové cítenie je studené, sladké, farebné, chutné a hlavne roztááááápajúce sa ako zmrzlina v momente, keď sa ho dotkne ľudská ruka. Hrá sa teda prevažne antiiluzívne, symbolicky, popisne. Spomeň mesiac, objaví sa ti na plátne. V tých vzácnych momentoch, keď hranie proti očakávaniam prinášalo do hry nový význam, hľadisko až zašumelo. Dosť často však išlo len o exhibície inscenačných nápadov. Scudzovacie efekty nepriniesli do hry život, naopak, len ďalšie divadelné klišé.
V popísanom inscenačnom kontexte ťažko určiť, či z kŕčovitosti postáv viniť hercov, koncept, dobu, spoločnosť, či anonymných návštevníkov klubu. Scénografia mala jeden výrazný a nápaditý inscenačný moment - obrovský tyrkysový gauč, ostatok však zostal na úrovni „bežnej postmoderny“. Náročný projekt mal, predpokladám, byť viac ako formálnym gestom, po ktorom nezostane na scéne nič živé, hoci pohrávanie sa so smrťou je tým viac sexi, čím sme mladší a zdravší. Magická, často postavami opakovaná formulka „a ja sa nudím v strede zábavy“, spájala pocitovo mladých tvorcov s Lermontovom, ale nanešťastie aj s časťou ich divákov, ktorí sa na premiére rozdelili na „standing“ a „running“. Inscenačný tím zostal však aj pri klaňačke jednotný - v tričkách s ikonami spasiteľov a madon.
