Cenu World Press Photo za rok 2001 dostal Erik Refner za fotografiu mŕtveho afganského chlapca, ktorého telo pripravujú na pohreb. Na čiernobielej fotografii, ktorú urobil v Pakistane, vidno iba tvár chlapca - afganského utečenca - poznačenú smrteľným kŕčom, zatiaľ čo zvyšok tela zakrýva biely rubáš. Ocenenie World Press Photo získa každý rok niektorý z profesionálnych fotografov za najlepšiu fotografiu v danom roku. Ide o najprestížnejšiu cenu, ktorú udeľujú novinárskym fotografom. Erik Refner si okrem prvej ceny odniesol z aj druhú cenu v kategórii People in News Stories. FOTO - REUTERS
Na vernisáži World Press Photo v hamburgskom vydavateľstve Gruner + Jahr velebil šéfredaktor Sternu Andreas Petzold úlohu fotografov v žurnalistike. Elegantne si prihrial polievočku - pripomenul, že práve Stern ponúka fotografii obrovský priestor. Keď dal mikrofón do rúk autorovi víťaznej fotografie tejto súťaže, jej autor odpovedal: „Pohreb afganského chlapca som zachytil, keď ostatní na afganských utečencov úplne kašľali.“ Dán ERIK REFNER fotografoval týchto utečencov v Pakistane tri mesiace pred 11. septembrom. Nechal tak odkaz: upozorňujte na problémy skôr než prerastú do krízy.
Vraj chcete fotografovať dánskych atlétov - veteránov a aj švédskych rokenrolistov. Na čom ste pracovali dnes?
„Na rokenrolistoch. Pracujem na tom už mesiac a pomaly sa blíži koniec.“
Ste v poslednom semestri na Dánskej škole fotožurnalistiky v Aarhuse. Použijete tieto fotografie na záverečnú skúšku?
„Áno, no zároveň ich uverejní denník Berlingske Tidende a jeden švédsky magazín.“
Nebude to trochu absurdná situácia: profesori budú kritizovať snímky autora najlepšej fotografie roka?
„Samozrejme, že teraz mi preukazujú viac rešpektu, ale zachovávame profesionálny postoj. Výhra neznamená, že som majster. Musím stále tvrdo pracovať.“
Mysleli ste na pojem rešpekt aj v momente, keď ste fotografovali toho mŕtveho chlapca?
„Vedel som, že som v zložitej situácii: rodina práve stratila dieťa. Nechcel som rušiť na pohrebe, ale zároveň som profesionál. Dovolili mi tam robiť zábery, ale aj tak som sa snažil byť čo najviac citlivý. Balancoval som na hranici ich pocitov.“
Zastali ste presne na tej hranici. Je to empatia?
„Som rád, že sa na seba môžem každý deň pozrieť v zrkadle a že môžem byť so sebou spokojný.
Veríte v Boha?
Rešpektovať ostatných je normálne a ľudské. Nebudete dobrým fotografom, ak ľudia necítia, že si ich vážite. Potom sa zrazu uvoľnia. Možno preto sa mi poradili také snímky.“
Rešpekt sa dá vo fotografii vyjadriť aj vzdialenosťou a vy ste stáli veľmi blízko. Stotožňujete sa s výrokom slávneho fotografa Roberta Capu, že zlá snímka je len tá, keď fotograf nebol dostatočne blízko?
„Videl som dobré zábery, ktoré neboli robené zblízka. Fotografi by mali kombinovať blízke a ďaleké zábery. Capa povedal veľkú pravdu, ale sa aj mýlil.“
V čom sa mýlil?
„Možno sa jeho slová hodia viac pre vojnových fotografov, všeobecne však neplatia.“
Vaše snímky oslovili porotu viac ako zábery z World Trade Center od jedného z najuznávanejších vojnových fotografov - Jamesa Nachtweya. Ako prežívate tento fakt?
„Som fakt šťastný. Jamesa Nachtweya si veľmi vážim, považujem ho za jedného z najlepších fotografov. Je to veľká česť.“
Bol ste aj asistentom módneho fotografa. Chcete pri nej zostať?
„Určite nežijem len pre fotožurnalistiku. Možno neskôr, ale potom to bude iná módna fotografia.“
V čom iná?
„Využijem práve znalosti fotožurnalistiky, dám do toho viac pocitov a vzdám sa krásy a dokonalého osvetlenia.“
Prečo ešte ostávate pri fotožurnalistike?
„Je to poslanie. Ľudia v Dánsku pochopia, čo sa deje na svete.“
Naozaj to vnímate ako poslanie?
„Áno, to je motivácia. Práve vďaka tomu pokračujem.“
K fotografiám si píšete aj texty. Boli ste vtedy v Pakistane sám?
„Áno, pracujem tak radšej, aj keď je to náročnejšie. Okrem fotografovania robím výskum a rozhovory. V dvojici sa obmedzujete. Keď som sám, ľudia mi venujú viac času a asi mi aj viac dôverujú.“
Pred dvoma rokmi ste sa pohybovali v kambodžskej nemocnici chorých na AIDS. Musia fotografi cestovať za silnými zábermi tak ďaleko?
„Nie. Aj dnes som fotografoval len vo Švédsku, išiel som len kúsok - päťdesiat kilometrov.“
World Press Photo 2000 vyhral tiež Dán a tiež z denníka Berlingske Tidende. Nie je to podozrivé?
„Je to môj boss. Náš denník vie, že fotografia ovplyvňuje kvalitu novín. Je skvelé pracovať v redakcii, kde každý chápe, že fotografia je novinárstvo.“
Okrem vás sa do tohtoročnej súťaže prihlásilo viac ako štyritisíc fotografov z celého sveta a porota sa musela prehrabávať takmer päťdesiattisíc snímkami. Ako sa to dá vyhrať?
„Fotografovanie nie je súťaž. Musíte veriť tomu, čo robíte.“
JANA KADLECOVÁ
