STARÁ ĽUBOVŇA – „K uplatneniu inštitútu osobitného príjemcu dávok sociálnej pomoci a prídavkov na deti nás motivovalo úžerníctvo. Niektorí nezamestnaní nevedia hospodáriť s peniazmi, ktoré dostávajú od štátu, peniaze utratia a ďalšie si požičajú. V dôsledku 30 – až 50-percentného úroku sa čoraz viac zadlžujú a nevedia, ako z tejto špirály vybŕdnuť,“ povedala nám Jozefína Tokarčíková, vedúca oddelenia sociálnych vecí Mestského úradu v Starej Ľubovni.
To je dôvod, prečo sa vedenie mesta dohodlo s okresným úradom na tom, že finančná hotovosť, ktorú dostávajú nezamestnaní ľudia, bude nabiehať na účet mesta a to rozhodne, ako s týmito peniazmi jeho „sociálni“ klienti naložia.
Títo ľudia nedostanú dávky v hotovosti, ale vo forme poukážok, za ktoré si vo vybraných predajniach nakúpia všetko potrebné na živobytie.
„Mestské zastupiteľstvo schválilo, že takýmto spôsobom budeme pomáhať desiatim rodinám. Za niektoré z nich splácame aj ich dlhy. Jedným z pozitív je napríklad skutočnosť, že trom z týchto rodín sa po splatení dlhov na nájomnom a inkase podarilo po niekoľkých rokoch odstávky opäť zapojiť elektrickú energiu,“ povedala nám výkonná pracovníčka sociálneho oddelenia Elena Kiktavá.
Medzi jej klientmi sú rodiny, ktorých príjmy sa pohybujú v rozpätí od päť – do 16-tisíc korún, ktoré dostáva 27-ročná matka desiatich detí. „Sama som prišla na úrad a požiadala, či by sme namiesto peňazí nemohli dostávať lístky. Zadlžili sme sa, dokonca popredali nábytok, ale nepomohlo. Keď teraz nemáme hotovosť, nikto nám nič nemôže zobrať a predsa máme z čoho žiť,“ konštatovala 28-ročná Milada Hlaváčová, na ktorú sa jej veritelia chodia pýtať sociálnych pracovníčok prakticky každý deň.
Ako vyplýva zo skúseností „osobitných príjemcov“, najviac peňazí prostredníctvom poukážok, pravda, okrem potravín, míňajú tieto odkázané rodiny na nákup liekov a tovaru pre dojčatá a malé deti.
Na niektorých ale pôsobí traumatizujúco, že za lístky nekúpia alkohol a cigarety. „Je až neuveriteľné, ako často nás žiadajú o výnimku pri krstinách či karoch. Umožníme im nakúpiť si len jedlo a zákusky. A oni napriek tomu, že nemajú k dispozícii žiadnu hotovosť, si dokážu pálenku predsa len zabezpečiť,“ tvrdí J. Tokarčíková. „Keďže inštitút osobitného príjemcu nie je dobrovoľnou záležitosťou, nezriedka musíme tlmiť emócie,“ hovorí E. Kiktavá.
Podľa nej cieľom uplatnenia inštitútu osobitného príjemcu dávky sociálnej pomoci je nielen zabránenie úžerníckemu prístupu veriteľov k ich dlžníkom, ale tiež snaha naučiť hospodáriť sociálne slabšieho občana, ktorý bol zvyknutý mesačný príjem utratiť v priebehu niekoľkých hodín a potom žiť na dlh.
ROBERT JURIŠ
