Po odchode dvoch moderátorov relácie O päť minút dvanásť, po rokovaní Rady STV, ktorá sa skončila nemastným-neslaným odporúčaním vedeniu televízie, po vynúteno-dohodnutom odchode dvoch redaktoriek zo spravodajstva STV, aj ďalšia televízna kauza smeruje tam, kde všetky predchádzajúce. Do stratena a do zabudnutia.
Príbeh kauzy sa zrejme na hladine verejného záujmu dlho neudrží, lebo jeho hlavným obsahom je hlásenie o stave a fungovaní STV. Hlásenie, ktoré neprináša nič prevratné, lebo potvrdzuje „iba“ to, čo je o STV dlhodobo a všeobecne známe. Že je verejnoprávnou ustanovizňou iba de iure, teda podľa zákona, a nie de facto, čiže v skutočnosti.
Ak by STV fungovala ako verejnoprávna inštitúcia, pre ktorú nie je nič dôležitejšie ako realizácia poslania, ktoré jej vyplýva zo zákona, potom by nemohlo dôjsť ku konfliktu, ktorý sa skočil odchodom štyroch kvalitných novinárov.
Na jar roku 2001 si vedenie spravodajstva STV vybralo Beátu Oravcovú a Michala Dytterta za moderátorov svojej výkladnej publicistickej relácie, lebo dôverovalo ich schopnostiam a úsudku. Obaja viac než rok dokazovali, že dôvera bola oprávnená.
Ak dramaturg relácie O päť minút dvanásť, vedenie spravodajstva i televízie dospeli k názoru, že „je potrebné zabezpečiť dlhodobú vyváženosť zastúpenia politických strán“ v relácii, a preto treba pozvať ďalšieho politika, elementárny rešpekt k profesionalite moderátorov si žiadal, aby sa táto potreba „zabezpečenia vyváženosti“ realizovala inak ako písomným príkazom. Naozaj kuriózne je, že o jeho uplatnení rozhodla šéfka spravodajstva a riaditeľ televízie v ďalekej Číne.
Vedenie, ktoré prijalo moderátorov pre ich nezávislosť a samostatný úsudok, svojím písomným príkazom vlastne žiadalo, aby na ne rezignovali. Mohlo o to žiadať iba preto, lebo samotné vedenie na nezávislosť a samostatnosť rezignovalo už neraz.
