Spýtali sme sa na to Ing. PETRA RYBÁRA, vedúceho oddelenia fyzikálnych faktorov prostredia, zo Štátneho zdravotného ústavu hl. m. SR Bratislavy
Každá budova sa musí schvaľovať hygienikmi?
Mala by sa.
Je na to zákon?
V stavebnom zákone a v zákone č. 272/1994 je určená povinnosť, že hygienik dáva rozhodnutie na umiestnenie stavby, kde sa posudzuje, či je hygienicky vyhovujúca.
A ak nie je?
Tak sa musí projekt upraviť.
Už sa niekedy musela zbúrať budova, ak nevyhovovala hygienickým normám?
Neviem o tom.
Máme nový zákonník práce. Tam sa asi nepíše, že musíme vidieť kúsok neba, však?
To teda nie, ale existuje nariadenie vlády č. 201 z roku 2001, že všetky pracovné priestory majú mať dobré denné osvetlenie.
Ale vieme, že všetky nemajú…
Nuž, tie budovy nemôžeme len tak zbúrať, ako to robili rímski cisári. Na druhej strane je fakt, že človek potrebuje denné svetlo každý deň. Vo svete sa tomu hovorí tzv. svetelný vitamín.
Koľko ho denne potrebujeme?
Hranica nie je presne určená. Každý by sa mal niekoľko hodín denne pozerať na oblohu. Asi tak, že každú minútu by sa mal pozrieť na niekoľko sekúnd na oblohu. Dve tri hodiny denne.
Prečo?
Kvôli regulácii endokrinného systému, ktorý má svoje denné rytmy. Všetky fyziologické procesy v tele majú svoj denný rytmus, v 24-hodinovom cykle nám kolíše krvný tlak, hladina leukocytov v krvi, a tak ďalej. Náš organizmus je regulovaný a synchronizovaný prostredníctvom denného svetla. Ak nie, biorytmy sa rozladia.
Čo to znamená? Pracujem v miestnosti, kde nemám prístup k dennému svetlu, nevidím tú oblohu celé dopoludnia, čo to so mnou spraví?
Ak to trvá dlho, oslabí sa v prvom rade imunitný systém, prestane kolísať hladina leukocytov v krvi, tak ako u ľudí s chorobou AIDS. Okrem zníženej imunity sa vyskytuje patologický priebeh tehotenstva a nedostatok denného svetla má výrazný vplyv aj na psychiku. Hovorí sa tomu syndróm sezónneho afektívneho ochoreniu, SAD (seasonal afective depresionsforme). Prejavuje sa bolesťami hlavy, poruchami spánku, priberaním na váhe, nechuťou k spoločenským kontaktom, nezáujmom o sex a nakoniec silnými depresiami a afektmi.
Takže, ako by to malo byť ideálne?
V záujme svojho zdravia by sme mali denne niekoľko hodín vidieť na oblohu, alebo aspoň byť v priestore, ktoré má dobré denné svetlo. To je rozhodujúce. Ak sme celé dopoludnie zavretí v miestnosti, mali by sme na tú oblohu vyzrieť častejšie.
Zaoberá sa u nás niekto syndrómom chorých budov?
Z technického hľadiska sa tým zaoberajú na stavebnej fakulte, ale neviem o tom, že by to skúmali hygienici.
Keď sa tým nikto nezaoberá, nik sa na to nemôže ani sťažovať ako na chorobu z povolania?
Pravdepodobne nie. Neviem o tom.
Teoreticky by to však mohla byť choroba z povolania?
To áno.
Poznáte nejaký prípad zahraničí, že by kvôli tomu dal niekto na súd svojho zamestnávateľa?
Neviem o tom. To sa ťažko preukazuje, iba štatisticky na veľkej vzorke.
Stále častejšie vyrastajú mamutie hypermarkety, supermarkety, ktoré sú takmer bez okien. Tam na oblohu teda vôbec nevidno.
Vo veľkých obchodných domov sa to dá za určitých podmienok akceptovať, lebo ľudia robia na zmeny – každý druhý deň od rána do noci a druhý deň robia len krátko a majú prístup k dennému svetlu. Nie je to ideálne, ale je to akceptovateľné. Niekedy sa tomu nedá vyhnúť. Nové budovy by však mali mať dobré denné svetlo. Okrem pozitívneho vplyvu na zdravie je denné svetlo lacnejšie ako umelé.
Škodí nášmu zraku umelé svetlo?
Nepreukázalo sa, že by umelé svetlo zle pôsobilo na zrak. Umelé svetlo je rovnaké elektromagnetické žiarenie ako denné svetlo. O zlom svetle hovoríme obyčajne vtedy, keď nás oslňuje veľký kontrast jasov.
Takmer v každej budove musíme za denného svetla aj svietiť. Naše babičky hovorievali, že je nezdravé, keď sa kombinuje denné svetlo s umelým, lebo to kazí oči. Je to pravda?
Neviem si predstaviť, prečo by to malo škodiť. Možno skôr chceli šetriť energiu. To je predsudok.
Takže umelé svetlo nekazí zrak?
Umelé svetlo má svoje špecifiká, aj niektoré negatíva, napríklad výbojové zdroje, ale to bolo v minulosti. Moderné svetelné zdroje ich už majú potlačené. Možno nemajú úplné farebné spektrum, ale to zraku vôbec neškodí. Oko horšie vníma, horšie vidí, ale že by to spôsobovalo choroby, sa ešte nedokázalo.
Na niektorých sklenených budovách nalepili fólie, aby zamestnancov neožarovalo slnečné svetlo, tí sa však sťažujú, že musia celý deň svietiť umelým svetlom.
Človek vníma svet okolo seba v určitom pomere jasov. Tu dochádza k takému javu, že ak sú jasové pomery okolia iné, ako prirodzene očakávame, na aké je zrak adaptovaný, tak to vnímame ako neprirodzené a nepríjemné. Ak okno prepúšťa menej ako 50 percent svetla, tak to už pôsobí nepríjemným dojmom. Máme nepríjemný pocit.
Čo s tým?
Zamestnanci majú právo požadovať dobré denné osvetlenie, pokiaľ tam trvalo pracujú viac ako štyri hodiny denne.
Ak nemajú dobré osvetlenie, môžu si zavolať hygienika, aby to posúdil, aj keď to bolo skolaudované a odklepnuté ako vyhovujúce?
Samozrejme, možno to bolo skolaudované na nejaký iný účel. Podľa platného predpisu by mali mať všetky priestory dobré denné svetlo, hoci všade sa to nedá urobiť, napríklad pri rekonštrukcii starých budov.
Stále viac budov má klimatizáciu. Mnohým to prekáža aj psychicky, nemôžu si otvoriť okná a nadýchať sa vzduchu.
To prekáža objektívne, to nie je len psychické. Klimatizáciou sa mení vzduch oproti tomu, aký je vonku, mení sa ionizácia, teplota, vlhkosť, človek očakáva určité vlastnosti vzduchu, a zrazu má iné. Najmä ionizácia sa ukazuje ako problémová vec. Až tridsať percent ľudí neznáša klimatizáciu a má pri tom objektívne zdravotné ťažkosti – dýchacie, upchatý nos. Máme poznatky, že keď sa ľudia sťažovali na nekvalitnú klimatizáciu, povedali im, aby dali výpoveď. Je to problém. Na Slovensku ani neexistujú podrobné hygienické predpisy pre klimatizované priestory. Existujú len čiastkové požiadavky na teplotu, vlhkosť a prúdenie vzduchu.
