„Jednoduchosť konštrukcie, jasnosť tektonických prostriedkov a čistota materiálov sa stanú nositeľmi novej krásy,“ napísal v roku 1933 architekt Ludwig Mies van der Rohe.
Pohľad do hlavnej obývacej miestnosti, ktorá plynule prechádza do záhrady.
FOTO – archív a M. Hollingsworth: Architektúra 20. století
Červené kreslo v rohu hlavnej obytnej miestnosti je originálnym návrhom autora vily.
Aj laickí znalci architektúry zaplačú pri pohľade na mnohé vily dnešných boháčov. Pastelové domy-torty vyzdobené vežičkami a balustrádami akoby voľne nadväzovali na módu malinovočervených a tyrkysových sák zo začiatku 90. rokov. Bohatstvo nejde vždy ruka v ruke s vkusom. Majetná rodina Tugendhatovcov bola výnimkou. Pravda, žila v trochu inej dobe. V dobe medzi dvoma vojnami, poznačenej avantgardnými umeleckými výbojmi, ale aj nervóznym očakávaním vecí budúcich. Dom, ktorý Tugendhatovcom postavil v roku 1930 v Brne nemecký architekt Ludwig Mies van der Rohe, je dnes ojedinelým múzeom. Od decembra 2001 je v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO – ako dosiaľ len tretia moderná architektonická pamiatka na svete. Tá vila má krásu a dokonalosť listovej obálky. Biela, jednoduchá, čistá. Nevystatuje sa tým, čo je vo vnútri. Nesľubuje nič – a pritom skrýva klenot. Keď sa k nej približujete z Černopolní ulice v rovnomennej brnenskej vilovej štvrti, môžete ju pokojne prehliadnuť. Tugendhat ukazuje do ulice jednopodlažný strohý chrbát, prerušený len krytým priechodom na terasu na opačnej strane domu.
Na terase prichádza prvá predzvesť vecí zatiaľ len tušených – panoramatický výhľad na staré Brno trochu „rušia“ len mohutné stromy v dnes už vyše 70-ročnej zvažujúcej sa záhrade.
Len návštevník záhrady má tú česť vidieť skutočnú tvár vily – tri podlažia prostej horizontálnej stavby, zasadené do šikmého svahu. To najhornejšie – to sú oddelené spálne manželov, detské spálne a izba pre guvernantku plus dve kúpeľne. Strohé, biele, bez ozdôb. V 80. rokoch zrejme najviac utrpeli pri socialistickej rekonštrukcii vily – pôvodné vybavenie kúpeľní vtedy nahradili „moderným“.
„Tu si niet kde odložiť ani kefku na zuby,“ povzdychol si v našej prítomnosti jeden návštevník vily. Koruna kúpeľne – dômyselný svetlík v strope, prístupný svetlu zo všetkých svetových strán – však zostal.
Dvere až do výšky stropu a vstavané skrine z makasarového dreva dovezeného z Afriky sú dnes jediným zachovaným pôvodným nábytkom vo vile. Kópie mobiliáru, v ktorom vynikajú najmä originálne stoličky a kreslá „Barcelona“, „Brno“ a „Tugendhat“, nájdeme v strednom podlaží – skutočnom srdci vily, na ktorom sa architekt „vybúril“ v tom najlepšom zmysle. Na rozdiel od historických šľachtických sídel v tomto dome-múzeu nábytok „neruší“. Dôležitý je celok, priestor.
Sen každého architekta
Van der Rohe mal totiž šťastie. Splnil sa mu sen každého architekta – získal zákazníka bohatého, veľkorysého a bezmedzne dôverujúceho. Osudové stretnutie sa udialo v roku 1927, keď novomanželia Fritz a Gerta Tugendhatovci zavítali do Berlína. Bývali v dome svojho známeho, umenovedca Eduarda Fuchsa. Ten dom sa im natoľko zapáčil, že prejavili záujem spoznať architekta.
Vila, ktorú Fuchsovi postavil Van der Rohe ešte v roku 1911 v novoklasicistickom štýle, bola napokon na hony vzdialená tomu, čo postavil Tugendhatovcom. Priali si jednoduchú stavbu, dychtili po moderných veciach a mali peniaze. Keď uvideli u architekta plán chystaného nemeckého pavilónu pre svetovú výstavu v Barcelone v roku 1929, boli nadšení.
Ten pavilón bol akýmsi predobrazom vily – ľahký, jednoduchý, na oceľových stĺpoch. Nebolo v ňom nič – len tri kreslá pre nemeckých vyslancov a ich španielskych hostí. Bol výstavným kúskom sám osebe.
Na jeseň 1928 pricestoval vtedy 41-ročný nemecký architekt do Brna. Tugendhatovci mu ukázali pozemok, ktorý dostala Gerta od otca ako svadobný dar. Veľkorysá parcela na svahu s výhľadom na vzdialené historické jadro mesta ho inšpirovala natoľko, že jedným dychom za tri mesiace vytvoril projekt. Stavať sa začalo v júli 1929 a v decembri 1930 sa majitelia vily mohli nasťahovať.
Van der Rohe súčasne – verný svojmu heslu „boh je v detailoch“ – navrhol nábytok a zariadenie vily. Do posledného detailu – vrátane kobercov, svietidiel, kľučiek na oknách, záklopiek pre dvere. Použil pritom, podobne ako pri stavbe, tie najkvalitnejšie a najdrahšie materiály.
Steny ako okná auta
Ako sa asi Tugendhatovci cítili, keď po prvý raz zišli z haly v hornom, vstupnom podlaží po strohom a pomerne úzkom mramorovom schodisku? Tristošesťdesiat metrov obytnej plochy tvorí jediný veľkorysý celok, rozdelený na pracovňu, prijímaciu miestnosť, oddychový priestor a jedáleň nie stenami, ale originálnymi funkčnými i estetickými prvkami. V prípade jedálne s okrúhlym rozkladacím stolom je to zaoblená stena z makasarového dreva.
Pracovnú zónu od relaxačnej oddeľuje sedem centimetrov hrubá stena z polodrahokamu ónyxu, ktorá má dnes mnohomiliónovú cenu. Akýmsi zázrakom prežila na svojom mieste všetky dejinné peripetie až do dnešných čias.
Ak máte šťastie a navštívite vilu popoludní, naskytne sa vám nezvyčajné divadlo – zapadajúce slnko rozžiari polopriepustný oranžový ónyx a dá miestnosti ďalší nepoznaný rozmer.
Korunou veľkorysého obytného jadra vily sú obvodové steny – tie totiž takmer neexistujú. Stavba leží na subtílnych oceľových pilieroch s profilom štvorlistej ružice, ktoré prechádzajú vnútrom stavby a nesú keramické stropy.
Miesto stien sú tu celoplošné okná, ktoré tvoria len symbolickú bariéru medzi vnútrajškom vily a záhradou. Sklené panely ovládané elektromotorom možno na najdlhšej strane stiahnuť do dolného podlažia – technického zázemia vily – tak, ako sa sťahujú okná auta.
„Pri jasnom mrazivom počasí sa môže pri spustených tabuliach sedieť na teplom slnku a dívať sa na zasneženú krajinu ako v Davose. V lete sa zasa o príjemnú teplotu starajú predsunuté rolety a elektrické chladenie vzduchu,“ pochvaľovali si svojho času Fritz Tugendhat, ktorého cituje publikácia o vile vydaná brnenským pamiatkovým ústavom.
„Raz som mal možnosť prespať vo vile Tugendhat. Skoro ráno som zišiel z horného poschodia so spálňami dole do obrovskej obývacej izby, na kruhovom stole sa podávali raňajky. Sklenená stena s výhľadom do záhrady bola sčasti pokrytá rannou rosou. Bol to nezabudnuteľný zážitok,“ píše súčasný český historik architektúry Zdeněk Lukeš.
A duch môže voľne prúdiť priestorom, ktorý je jedinou entitou, jediným celkom – hranica medzi vonkajškom a vnútrom akoby neexistovala.
Domov na osem rokov
Ludwig Mies van der Rohe (1886 – 1969) je dnes uznávaným klasikom modernej architektúry. Syn murára, ktorý nemal vyššie odborné vzdelanie, postavil v 50. rokoch napríklad klasický americký mrakodrap Seagram‘s v New Yorku. Vilu Tugendhat si necenil viac než iné svoje stavby – napokon, domy na princípe „kosť a koža“ – čiže oceľový skelet a sklený obal – si vyskúšal už v roku 1919. A v roku 1930, keď vila vznikla, bolo už na svete mnoho funkcionalistických stavieb, vrátane obytných víl.
Tugendhat napriek tomu fascinuje. Vysúvacie sklené okná-steny, klimatizácia, vykurovací systém, dokonca elektrické zabezpečenie domu – skĺbenie najnovších vymožeností v relatívne malom a banálnom dielku, ako je rodinný dom, revolučne predbiehalo svoju dobu o celé desaťročia.
Tugendhatovcov stálo ich bývanie na tú dobu neslýchaných 5 miliónov korún. Za toľko by sa v tých časoch dalo postaviť aj tridsať rodinných domov. Vilu si však užívali len osem rokov. Textilný podnikateľ Fritz Tugendhat a Greta, rodená Low-Beerová, boli totiž Židia. Údajne pomáhali utečencom z Nemecka, a napokon boli sami nútení pred fašistami ujsť – najprv do Venezuely, neskôr dožili vo Švajčiarsku.
Osud utečenca postihol aj samotného architekta. Van der Rohe, okrem iného autor pomníka popravených komunistických aktivistov Karla Liebknechta a Rózy Luxemburgovej a posledný riaditeľ nemeckej avantgardnej školy Bauhaus ušiel pred fašistami do USA už v roku 1933. Napokon, i keby bol politicky bezchybný, v hitlerovskom Nemecku, ktoré odmietalo modernu ako čosi kozmopolitné a rasovo nečisté, a dokonca zakázalo hladké ploché strechy, by asi so svojimi ideami nepochodil.
Od messerschmidtov ku Klausovi s Mečiarom
Vila Tugendhat stála opustená niekoľko mesiacov. Keď prišli v roku 1939 do Brna nacisti, veľkorysý presvetlený priestor ich zaujal a využili ho vskutku prakticky. V hlavnom podlaží domu Tugendhatovcov sa usadili projektanti stíhačiek Messerschmidt. Na sklonku vojny dopadla do záhrady vily bomba a mierne poškodila statiku vily. Červená armáda bola vilou očividne tiež nadšená – vojaci, ktorí sa v dome ubytovali, si dovnútra vodili aj svoje kone.
Po vojne bola vo vile krátko baletná škola, neskôr detské liečebné sanatórium. V roku 1969 ju dostalo mesto Brno ako reprezentačné priestory. V spálňach manželov Tugendhatovcov prespávali rôzni vzácni i menej vzácni papaláši prechádzajúci Brnom.
Meno Tugendhat dnes poznajú aj ľudia, ktorí nemajú poňatia o kultúrnej hodnote vily. Môžu za to historické rokovania slovenskej a českej reprezentácie v roku 1992. Občania oboch republík vtedy so zatajeným dychom sledovali dvoch pánov, ktorí v záhrade a za okrúhlym jedálenským stolom rodiny Tugendhatovcov dohodli zvláštny obchod – rozdelenie Československa.
Návrat k moderne
Ešte pred druhým rozpadom Československa sa stihlo vo vile konať medzinárodné sympózium architektov, na ktorom padol aj návrh urobiť z vily centrum architektov a sídlo medzinárodnej organizácie na ochranu pamiatok modernej architektúry.
V polovici 90. rokov sa vila Tugendhat stala súčasťou Múzea mesta Brna. Hlavné podlažie zariadili replikami pôvodného nábytku a objekt sprístupnili verejnosti. Vlani sa jej dostalo – údajne po búrlivej a nepríjemnej diskusii – zápisu do zoznamu UNESCO. Je tam ako len tretia moderná stavba na svete – po pláne mesta Brasilia, mladej brazílskej metropoly, a vile Schroeder v holandskom Utrechte. Netreba ani dodávať, že nič také sa nepodarilo nijakej modernej stavbe v strednej či východnej Európe.
Brno plánuje rekonštrukciu v hodnote vyše 100 miliónov korún. Všetko sa má vrátiť do pôvodnej podoby z roku 1930 – vrátane nábytku a najmenších technických detailov, ako sú vypínače či sanitárne vybavenie. Vyrobia ďalšie repliky nábytku, ktorý je roztratený po celom svete, okrem iného v umeleckých zbierkach (jednu stoličku z vily Tugendhat vystavuje múzeum moderného umenia v New Yorku).
Možno dôjde i na nové opálové sklo na hornom poschodí, miesto dnešného biedneho plexiskla, možno sa nájde ktosi, kto vybrúsi nové sklené zasúvacie tabule na mieru – repliky pôvodnej sklenej „opony“.
Ale aj do tých čias sa oplatí zastaviť na brnenskej Černopolní 45. Možno chcete stavať, máte peniaze a cítite sa „in“. Možno vás zaujíma duch vecí. Neváhajte – bežte sa inšpirovať.
