Vincent van Gogh: Spálňa, 1888
Paul Gauguin: Van Gogh maľuje Slnečnice, 1888
Paul Gauguin: Nočná kaviareň v Arles, 1888
Mohutný dav ľudí v múzeu Vincenta van Gogha v Amsterdame sa takmer nehýbe. Dostať sa k prvému obrazu si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti. Predbehnúť sa dá iba za cenu, že z obrazu uvidíte len fragment. Rýchlosť radu je dva metre za štvrťhodinu. Má to svoju výhodu. Keď sa konečne k plátnu dostanete, môžete si ho vychutnať na dlhé minúty. V pravidelnom rytme sa odhaľuje 106 špičkových malieb Vincenta van Gogha a Paula Gauguina.
Oheň a voda. Dva živly, ktoré sa na deväť týždňov dali dokopy.
Písal sa rok 1888 a juhofrancúzske mestečko Arles prichýlilo dvoch gigantov výtvarného umenia. Nechceli málo – cez maľbu zmeniť svet. Impresionistická revolúcia sa pre nich stala priúzka. Ako sa neskôr ukázalo, aj spoločný dom v Arles. Bol to vzťah plný očakávania i rozčarovania, priateľstva a rivality, obdivu, ale aj vzájomnej žiarlivosti. Obidvaja z neho odišli poznačení – citovo aj umelecky. Vznikli však obrazy, ktoré sa dostali do siene slávy svetovej maľby. Obdivujú ich milióny a ľudia sú ochotní za ne platiť astronomické sumy.
Mesiáš a dobrodruh
Vincent van Gogh (1853 – 1890) – to bola holandská erupcia, ktorá v priebehu niekoľkých rokov vychrlila všetky obrazy. Bol to strhujúci temperament vedúci až k porušeniu životnej rovnováhy. Van Gogh bol nadšenec, ktorý chcel spasiť ľudstvo. Maľba bola pre neho misiou prinášajúcou nádej a útechu v slzavom údolí zvanom život. Najprv chcel byť kazateľom, neskôr našiel vieru vo farbách.
„To, čo som chcel, boli farby ako v sklených oknách, a napriek tomu v pevných líniách,“ píše Vincent v jednom zo svojich listov bratovi Theovi. „Vzrušenie, ktoré prežívam pred prírodou, sa niekedy u mňa stupňuje až k bezvedomiu. Prežívam okamihy, keď dojatie a očarenie je u mňa vystupňované až k šialenstvu, až k prorockému videniu.“
Stromy bičované vetrom, vlnobitie vĺn, autoportréty ako zrkadlá duše, maliarova izba ako výraz existenciálneho pocitu, čierne havrany nad poľom namaľované niekoľko dní pred samovraždou. Ale aj prežiarené slnečnice a cyprusy, modré nebo so svitom hviezd. Zmes radosti a šťastia, tragiky a skepsy.
Paul Gauguin (1848 – 1903) bol francúzsky dobrodruh, ktorý utiekol zo sveta meštianskych konvencií. Tvrdil, že príroda je daná umelcovi preto, „aby do nej odtlačil svoju dušu“, a svojim žiakom radil: „Vezmite si z prírody to, o čom ste pred ňou snívali.“
Preto hľadá prírodu, ktorá by najlepšie vyhovovala jeho fantázii, prírodu, v ktorej by sa najžiarivejšie rozvinuli jeho sny. Nakoniec ju našiel v Tichomorí. Hrdinom jeho pláten je človek žijúci v jednotnom rytme s prírodou. Je to človek v protiklade k európskej spoločnosti, ktorú tak nenávidel. Reálnosť vysneného symbolu a symbolika prežívanej reality. Vždy veril silám imaginácie. Útek z reality bol pre neho poetickou alternatívou.
Žltý dom
Paul Gauguin sa prvýkrát stretol s Theom a Vincentom van Goghom v novembri roku 1887. Theo ho zaujal ako obchodník s obrazmi, Vincent mu zase preukazoval obdiv, ktorý neskôr vyústil do priateľstva.
Vincent pri hľadaní farebnej krajiny odišiel do Arles na juhu Francúzska. Gauguin bol v tom čase v bretónskom mestečku Pont-Aven. Dialóg medzi umelcami sa pomaly rozvíjal cez listovú korešpondenciu na linke Arles – Pont-Aven a späť.
Na jar 1888 uchvátil Vincenta sen – vytvoriť umeleckú kolóniu, ktorá by francúzskemu umeniu dala nové podnety. Postavil povestný Žltý dom a svojmu bratovi Theovi nadšene napísal: „Maliarom budúcnosti bude taký kolorista, akého svet ešte nevidel.“
Týmto maliarom bol zrejme on sám, lebo spomínaný cieľ zjavne dosiahol – či už maľoval ovocné sady alebo portréty. Vincent vo svojom dome počítal s Gauguinom a jeho umeleckým spolupútnikom Emilom Bernardom. Gauguin neurčito sľuboval, že príde, ale splnenie sľubu stále odkladal. Až keď mu Theo poslal peniaze na cestu, Gauguin sa 23. októbra 1888 ocitol v Arles.
Van Goghovo ucho
Vincent sa veľmi tešil, že konečne bude ustavične pri svojom priateľovi. Vzápätí sa však začali ťažkosti. Gauguinovi sa totiž juh nepáčil, neobľúbil si ani krajinu, ani obyvateľov a nezhodoval sa ani s van Goghovým názorom na mnohých umelcov: maliarov, ktorých van Gogh nadšene chválil, Gauguin neznášal. Výmena názorov, na ktorú sa van Gogh tak veľmi tešil, sa tak stala, naopak, príležitosťou k hádkam. Raz, práve na Štedrý večer, došlo k výbuchu. Van Gogh si za trest, že s britvou ohrozoval priateľa, odrezal ucho.
Keď to oznámili Theovi, odviezol brata do nemocnice. Po dvoch týždňoch sa Vincent síce vrátil, ale už žil striedavo doma a v nemocnici. Stav sa mu nezlepšoval, a tak požiadal, aby ho internovali v ústave pre duševne chorých v Saint-Rémy. Postupne začal opäť maľovať a jeho umenie bolo čoraz veľkolepejšie. Pravda, prehlbovali sa aj psychické poruchy.
Holandskému maliarovi sa pripisuje niekoľko psychiatrických diagnóz, ale najpravdepodobnejšia je mánio-depresívna choroba.
Smrť v samote
Obidvaja maliari horeli nadšením, ktoré im umenie premenilo na náboženstvo, čo nepoznalo kompromisy. Maľovali však rozdielne – van Gogh maľoval len to, čo videl, kým Gauguin maľoval spamäti.
Paul Gauguin mal v sebe životný rozmach a prekypujúcu pocitovosť, ktorá oživovala každý jeho prejav.
Van Gogh neprestajne odmietal nepriateľský osud. Vo svojom vnútri živil exaltáciu a v samote sa čoraz hlbšie ponáral do seba. V máji 1890 prišiel do Auvers-sur-Oise neďaleko Paríža, kde sa o neho staral doktor Gachet. Theo sa v apríli oženil a on pocítil bolestnú samotu. Dvadsiateho siedmeho júla si strelil guľku do pŕs. Mieril na srdce, ale rana išla o niečo nižšie. Vrátil sa ešte do hostinca, kde býval. O dva dni neskôr zomrel v Theovom náručí. Ako Theo napísal svojej žene, Vincentove posledné slová boli: „Želal by som si, aby som sa mohol vrátiť.“
Počas svojho života nepredal ani jeden obraz. Pri pohľade na gigantické sumy, ktoré sa platia dnes za jeho plátna, by si asi len neveriacky pošúchal bradu.
Paul Gauguin ušiel roku 1891 od rodiny aj civilizácie a svoj sen našiel na Tahiti. V úteku do južných morí hľadal raj. Neunikol však svojmu utrpeniu, ani finančným problémom. Nakoniec bol prinútený si priznať, že raj už neexistuje, je stratený. Zomrel osamote po dlhej chorobe. Bol jedným z umelcov, ktorých usmrtil syfilis.
Fenomenálny úspech
Oblúk vystavených diel van Gaugha a Gauguina vo van Goghovom múzeu v Amsterdame sa však netýka len krátkeho obdobia v Arles. Výstava zachytáva 15-ročné obdobie – od autoportrétov z roku 1885 (Gauguin) a 1886 (van Gogh) až po Gauguinove Slnečnice z roku 1901. Je koncipovaná chronologicky, v tematických celkoch. Organizátori dali dokopy obrazy, ktoré v takejto zostave budú vystavené už len ťažko. Presvedčili dokonca aj japonských majiteľov Slnečníc, ktorí si ich kúpili v roku 1988 za vyše 40 miliónov dolárov, aby ich mohli vidieť státisíce ľudí. Hoci okolo tejto verzie sa rozpútala diskusia o pravosti, originálne Slnečnice z japonskej Yasudy boli potvrdené. A videlo ich už vyše milióna návštevníkov. Na minuloročnej premiére v Art Institute v Chicagu to bolo 690 951 ľudí, na amsterdamskej repríze 739 117. Riaditeľ van Goghovho múzea hovorí o fenomenálnom úspechu.
Napokon, organizátori sa nemohli pomýliť – hodnoty sú overené časom a pôsobia aj ako spoľahlivá finančná investícia. Navyše, je tu silný životný príbeh. Vincent van Gogh a Paul Gauguin ponúkajú trvalý smäd po živote.
Autor: ĽUDO PETRÁNSKYAmsterdam – Bratislava
