Vladimír Lexa bol známy už za socializmu - ako šéf veľkých podnikov a výskumník. Pol roka pred 17. novembrom 1989 zobral funkciu predsedu Slovenskej plánovacej komisie. Po novembri mu premiér Čič ponúkol post vicepremiéra pre ekonomiku, ale po prvých slobodných voľbách dal politike zbohom. Nezlákali ho vraj ani ponúkané diplomatické posty. Odvtedy podniká. Ako pragmatik vymenil plánované hospodárstvo bez problémov za trhové. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Po poslednom rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorý potvrdil, že bývalý riaditeľ SIS Ivan Lexa a jeho spoločníci nebudú stíhaní, pokladá Vladimír Lexa návrat svojho syna na Slovensko za čoraz reálnejší. Otec najhľadanejšieho Slováka v rozhovore pre SME hovorí, že vinu svojho syna bude akceptovať, len ak sa dokáže. O Ivanovi Lexovi, HZDS, podnikaní a NATO, sme sa zhovárali s VLADIMÍROM LEXOM.
Váš syn je už takmer štyri roky na neznámom mieste. Po tri a pol roku nebol ukončený ani jeden z dvanástich prípadov, v ktorých ho obvinili. Objavujú sa informácie, že sa pripravuje pôda na jeho návrat. Podnikáte v tomto nejaké kroky?
„Je na čase, aby sa Ivan vrátil. Základnou podmienkou je, aby bol zrušený medzinárodný zatykač. Tento problém vidím ako reálny, pretože rozhodnutia súdov ukázali, že doterajšie vyšetrovanie bolo vedené tendenčne. Tak, aby riešili hlavne politický problém - cez Ivana zlikvidovať Mečiara, čo sa nepodarilo. S veľkým záujmom som si v SME 17. mája prečítal, že kauzu triptych súd vrátil, ako aj vyjadrenie bývalého vedúceho úradu ministerstva spravodlivosti Daniela Lipšica, ktorý považuje toto rozhodnutie súdu za škandalózne. Odporúčam mu naštudovať si opakovane rímske právo a najmä citát: Zákon neplatí tam, kde súdi žalobca. Stále sa usilujeme o odtajnenie tohto spisu. To, že za tri a pol roka tejto vládnej garnitúry nebol ani jeden prípad uzatvorený, svedčí o povrchnosti vyšetrovania a o nekvalifikovanosti prokurátora Serbina. Vyšetrovateľ a prokuratúra by sa mali dívať aj na dôkazy v prospech obvineného. Do úvahy sa nevzal ani jeden dôkaz v prospech syna. Moja rodina tým veľmi trpí a možno budeme ešte skúmať trestnoprávnu zodpovednosť pánov, ktorí to zapríčinili.“
Sudkyňa, ktorá dostala prípad triptych, akoby nemala odvahu súdiť. Čo si o tom myslíte?
„Svojím rozhodnutím preukázala odvahu. Úplne súhlasím s viacerými politikmi, že tento štát nie je právny štát.“
Neuznávate, že pre činy, za ktoré bol váš syn obvinený, trpeli iní ľudia?
„Vaša otázka je tendenčná. Pokiaľ sa to dokáže, akceptujem to. Súdy všetko vrátili. Pani Lesná si v televízii z Ivana urobila celkom dobrú živnosť tým, že neuznáva elementárnu zásadu práva na prezumpciu neviny. Keby kauza triptych bola odtajnená, zrejme by to ,zásadne ohrozilo národnú bezpečnosť‘.“
Hovorili ste, že vaša rodina trpí. Ako?
„Pán Pittner zariadil - a terajší minister pán Šimko v tom pokračuje - že keď idem ja alebo hociktorý člen rodiny do zahraničia, odstavia ma nabok, čo je nepríjemné. Ako podnikateľa sa ma veľmi dotýka, keď sa vraciam zo zahraničia s obchodnými partnermi a musím im vysvetľovať, prečo ma odstavili na 20 minút. Musím odovzdať pas a všetko skúmajú v počítači. Je to činnosť, ktorá nie je v súlade so zákonom.“
Na hraniciach môžu odstaviť, koho chcú. V čom je porušený zákon?
„Máte pravdu, ale je nepríjemné, keď ma sústavne odstavujú a svedkom je opakovane ten istý zahraničný podnikateľ. Chápem to ako veľký zásah do môjho súkromia, ktorý nie je v poriadku. Uvažujeme nad radikálnymi právnymi krokmi, čo nebude na osoh Slovenskej republike.“
Podnikáte nejaké kroky na návrat svojho syna?
„Čo môžem podnikať? Môžem byť len nešťastný, že som syna dlho nevidel. Takisto aj jeho a moja rodina. Môže sa vrátiť len vtedy, ak bude zrušený medzinárodný zatykač. Zo všetkých opozičných politikov riešili najsurovejšie môjho syna. Mal vysoký tlak, ale aj tak ho dali vo väznici v Trenčíne do miestnosti s ďalším väzňom. Keď sa ho Ivan spýtal, prečo je zatvorený, odpovedal - ja som zabil ženu a deti. Ivan dva alebo tri dni nespal. To je veľmi svojrázna metóda na zníženie krvného tlaku. To nie sú spôsoby na súčasnú dobu. Naozaj si myslím, že okrem iného aj preto má právo byť občiansky neposlušný, keď sú naňho používané superbrutálne metódy.“
Podnikáte nejaké kroky?
„Keď si uvedomím, že pán Fico musel vysvetľovať aj darovanie fľaše koňaku, tak neviem, čo by použili na mňa, ak by som povedal, že podnikám.“
Stretli ste sa so starším synom?
„Na túto otázku neodpoviem. Keď poviem áno, začnú ma ešte viac prenasledovať. Keď poviem nie, označíte ma za ľahostajného. Nie som žiadny mladík, som, žiaľ, často chorý a psychický tlak na moju rodinu mi zobral najmenej päť rokov života.“
Váš mladší syn Vladimír nedávno tiež vstúpil do politiky. V minulosti ste staršieho syna odhovárali od politiky, ako to bolo s mladším?
„Terajšia situácia môj postoj zmenila. Mladšieho syna som od politiky neodhováral. Dokonca to považujem za správne.“
Stretávate sa s HZDS?
„Od roku 1990 nie som členom žiadnej strany. Občas sa stretnem s niektorými vedúcimi predstaviteľmi, ale riešime len vecné problémy, najmä ekonomické.“
Aký je váš názor na vzťah HZDS k NATO?
„Táto otázka si zasluhuje hlbšiu analýzu. Predchádzajúca Mečiarova vládna konštelácia bola veľmi nekompatibilná, SNS a strana pána Ľuptáka nemali záujem o vstup do NATO. Ale myslím si, že HZDS je úprimne presvedčené, že Slovensko patrí do NATO. Skúsenosť za vlády Borisa Jeľcina bola pre Slovensko problematická. Poviem, prečo. Od Ruskej federácie nakupujeme sto percent zemného plynu a ropy a máme s ňou veľmi pasívnu platobnú bilanciu. Ak by Rusko bolo ochotné niečo z toho bartrovať, mohol byť na nohách slovenský ľahký priemysel. Ale Rusko to neurobilo. Z ich strany bol totálny nezáujem o ekonomickú spoluprácu. Napriek tomu sa Rusko vyjadrovalo, aby Slovensko nevstúpilo do NATO. Ale iba slovné deklarovanie záujmu Ruska o Slovensko nie je zaujímavé, ak sa neuskutoční aj ekonomická väzba, ktorá však nemôže mať iba jednosmerný charakter. Teraz máme väčšinu exportu orientovaného na Európsku úniu, čo je správne. Musíme vstúpiť do NATO, lebo všetky geopolitické, bezpečnostné, reálne ekonomické, kultúrne a iné argumenty hovoria o tom, že patríme k tomuto zoskupeniu.“
To hovoríte teraz. Tvrdíte, že hnutie bolo presvedčené, že patríme do NATO, no zároveň rozvíjalo nadštandardné kontakty s Ruskom?
„Čo sú to nadštandardné kontakty? Osemdesiat percent západnej Európy ich má väčšie ako Slovensko. HZDS bolo vždy presvedčené, že patríme do západnej Európy a s tým súvisí aj členstvo v NATO. Problém bol v tom, že mali takú vládnu koalíciu, akú mali.“
A HZDS sa napriek tomu nechcelo vzdať kontaktov s Jeľcinom a Ruskom?
„Problém nebol v HZDS. Vy hovoríte o mimoriadnej spolupráci Slovenska s Ruskom. Celý svet má záujem o ruský trh, čo sa napríklad prejavilo aj v mimoriadnej srdečnosti predstaviteľov vedúcich svetových mocností. Iste ste videli zábery v televízii, ako sa bývalý prezident Clinton a Helmuth Kohl objímali s Jeľcinom. Pána Mečiara som v takom zábere nevidel. A čo poviete na poslednú návštevu pána Busha v Ruskej federácii?“
Najpodstatnejšiu zmenu priniesol až 11. september. V polovici 90. rokov však ešte nikto nechyroval o takom rýchlom približovaní Ruska a NATO, ako sa črtá dnes. To, ako ste dešifrovali jednostrannosť ekonomickej väzby Slovenska s Ruskom, zrejme HZDS vtedy tak nechápalo. Ak to bolo naopak - prečo to nedávali najavo?
„Nedávali to najavo, lebo mali takú vládnu koalíciu, akú mali. Veď viete, že SNS aj teraz trvá na tom, aby sme nešli do NATO, čo je hrubá chyba, a Ľuptákova strana, myslím, že nevedela, čo chce, ani v tejto oblasti. Ak chcelo HZDS dovládnuť, muselo robiť kompromisy, žiaľ, aj kontraproduktívne.“
Podľa toho, ako HZDS postavilo teraz kandidačnú listinu, to vyzerá, že dôjde ku konfliktu medzi niektorými predstaviteľmi starej Mečiarovej gardy - teraz oponentmi - a novými tvárami, na ktoré chce Mečiar staviť do budúcnosti. Viete o tejto vnútornej opozícii v HZDS, ktorá počíta s tým, že Mečiar je v budúcej vláde neprijateľný?
„Neviem o tom, ale nové tváre sú žiaduce. Myslím, že v každej súčasnej politickej strane je isté napätie, je totiž nevyhnutné pre jej vlastný rozvoj. Dôležité je, aby toto napätie bolo konštruktívne a nie skákanie poslancov zo strany do strany kvôli politickej životnosti.“
Podnikáte v mnohých sférach. V cestovnom ruchu, poľnohospodárstve, zahraničnom obchode, v kúpe a predaji nehnuteľností, máte i výrobné aktivity. Aj vy si ako podnikateľ myslíte, že sa u nás nedá podnikať bez korupcie?
„Keby som povedal, že sa tu podpláca, tak na druhý deň mám na krku políciu. Musím povedať, že ja nekorumpujem. V kontakte so mnou sú ľudia naozaj veľmi opatrní a korektní. Ale pozrite sa na štatistiky o korupcii. Z nich vyplýva a ja si to tiež myslím, že je tu evidentne korupčné prostredie, ktoré má stúpajúcu tendenciu.“
Myslíte, že vaša východzia pozícia v podnikaní začiatkom 90. rokov bola rovnaká ako väčšiny podnikateľov? V 80. rokoch ste boli vo vedení veľkých chemických komplexov, odtiaľ ste prešli do vlády.
„Moja východzia pozícia bola iná, podstatne kvalitnejšia ako u iných ľudí. Skúsenosť, vzdelanie aj kontakty, ale hlavne poznatky z riadenia veľkých kolektívov priamo vo výrobe i nadpodnikovej sfére ešte za totality boli pre mňa veľkou výhodou v porovnaní s ostatnými. Pracoval som v chemickej výrobe. Ohromné riziká, ktoré tam boli, nepretržitosť výrobného procesu, nové chemické technológie z vlastného výskumu, to všetko ma naučilo opatrnosti, dodržiavaniu základných princípov systémového riadenia. Teda štart do podnikania bol pre mňa naozaj iný - lepší.“
Prečo ste nezostali v politike?
„Po skončení vlády národného porozumenia, vlády pána Čiča, kde som bol prvým podpredsedom vlády pre ekonomiku, mi ponúkli, aby som šiel do diplomatických služieb. Mohol som byť veľvyslancom v zaujímavých štátoch Európy. Bolo to dohodnuté s vtedajším ministrom zahraničných vecí. Ja som to odmietol. Povedal som, že si chcem vyskúšať podnikanie na vlastnej koži. V roku 1991 som povedal, že sa chcem postaviť na vlastné nohy, a začal som podnikať.“
Ako ste sa tak rýchlo preorientovali na trhovú ekonomiku - technokrat, ktorý bol pred novembrom 1989 zvyknutý rozhodovať o plánovanom hospodárstve?
„Práve preto - mnohí ľudia ma poznajú, že som bol dostatočne vzdelaný a organizačne skúsený, dá sa povedať pragmatický, technicko-ekonomický intelektuál.“
Čo vám dnes pri podnikaní najviac prekáža?
„Celková vecná neznalosť problémov vedúcich činiteľov, ako sa žije v reále. Najmä elementárne nedostatky o vzájomných väzbách a povrchnosť mnohých poslancov, keď tvoria zákony.“
Do slovenského cestovného ruchu ste v polovici 90. rokov dotiahli zahraničný kapitál z Británie. Usilovali ste sa ešte aj o nejaký ďalší?
„S troma spoločníkmi sme začali pracovať na získaní zahraničného kapitálu pre textilnú výrobu vo Svidníku. Do fabriky pred krachom, sa nám podarilo dotiahnuť desať miliónov dolárov talianskeho kapitálu. Pritom svojho času som bol pranierovaný v parlamente aj v novinách, že čo to tam ten Lexa nekorektne sprivatizoval, v meste že bude zvýšená nezamestnanosť a podobne. A napriek tomu je to výrazný podnikateľský úspech.“
Pomáhate svojim trom deťom, napríklad ekonomicky?
„Sčasti iste áno. To máte tak. S veľkým záujmom sledujem synov terajších vládnych činiteľov. Musím povedať, že i keď som bol vysoký vládny činiteľ, svojich synov som nasmeroval tak, aby šli najprv do výroby. Hoci som mal veľký vplyv a mohol som im, keď skončili vysoké školy, pomôcť aj inak. Chcel som však dosiahnuť, aby poznali reálny život. Táto výbava sa im iste oplatila, pretože vedia, ako vyzerá život jednoduchých ľudí. To, čo deti mnohých vysoko postavených rodičov v súčasnosti vôbec nepoznajú. A keďže som synov pokladal za inteligentných a kombinačne schopných, vedel som, že sa prepracujú ďalej. Pokiaľ chcú akceptovať moju radu, akceptujú ju, som rád, pokiaľ nie, tak nie. V mnohých veciach s nimi zápasím. Som relatívne konzervatívny podnikateľ, ktorý dbá na mnohé veci, ktoré teraz nie sú v móde. Napríklad môžem verejne povedať, že nie som nikomu nič dlžný. Všetky súdy som doteraz vyhral. Aj za urážku osobnosti. Rád by som sa však spýtal bývalého ministra vnútra pána Pittnera, či jeho syn, ktorému pomáhal s predajom bytov, nemá veľké dlhy? Rád si s ním vymením skúsenosti.“
TÁŇA RUNDESOVÁ
