Pavel Dvořák
spisovateľ, historik a vydavateľ
otec Jakuba Dvořáka
ejiny Slovenska. Po novembri '89 sa vrátil aj do mladšej histórie a napísal Zlatú knihu Bratislavy - najúspešnejšiu knihu o histórii od slovenského autora po roku 1989, ocenenú Cenou Egona Ervina Kischa za literatúru faktu. Diváci STV môžu sledovať jeho Stopy dávnej minulosti či Putovanie storočiami s Pavlom Dvořákom. Koncom marca získalo jeho budmerické vydavateľstvo RAK ďalšie ocenenie, za dizajn knihy Kronika anonymného notára kráľa Bela (Gesta Hungarorum) z dizajnérskeho štúdia Pergamen, ktoré vedie jeho syn Jakub. Patrí mu mimoriadna cena UNESCO v súťaži o najkrajšiu knihu sveta roku 2001. Na Slovensko putovala táto cena po prvý raz.
Bol váš syn niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Bol. Jeden čas sa zle učil a priniesol aj trojku z mravov. Navyše ma nevaroval, takže som sa vracal z rodičovských združení rozpálený zúrivosťou. Rozhodol som sa prepísať ho na iné gymnázium. Nezabudnem na ironické výsmešné grimasy pani riaditeľky a príslušnej učiteľky, že ak si myslím... Ony budú len rady... A stal sa zázrak. Na novom gymnáziu začal prosperovať, veľa si poopravoval a na vysokej škole už exceloval. Hovorím to aj preto, aby som upozornil, aký hlúpy prijímací systém na vysoké školy panuje v súčanosti, lebo teraz by sa na vysokú školu určite nedostal a Slovensko by možno prišlo o zopár krásnych kníh.
Čo na ňom najviac oceňujete?
Mám ho rád, a aj on mňa.
V čom ste si podobní?
Vie si poradiť.
V čom ste úplne odlišní?
Je občas bohémom, ktorému čas uniká. Mojím pánom sú termíny. Je to výtvarník, ja bývalý novinár, ktorého uzávierka jednoducho nepustila. A je to sveták, ja len chlapec z dediny.
Za čo ste svojho syna najviac chválili?
Bol som veľmi dojatý, keď pred piatimi či šiestimi rokmi preberal za Pergamen svoje prvé ocenenie v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska za knihu Kroniky stredovekého Slovenska. Bolo to len čestné uznanie, zaslúžil si oveľa viacej, lebo vtedy dali s jeho kolegom Jurajom Demovičom edícii Pramene tvár, ktorú teraz po rokoch ocenilo UNESCO. Aj tak som bol šťastný aj za neho, lebo viem, že dvadsaťročným chlapcom sa na Slovensku v súťažiach pre zaslúžilých viacej nedáva.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Mal som skúšku z pedagogiky, ale určite som ju odflákol. Nepamätám si z nej nič.
Rozprávali ste mu rozprávky?
Isteže. Dieťa by nemalo vyrastať bez rozprávok, ale aj rodičovských historiek, spomienok na vlastnú mladosť.
Čo myslíte, že by vám syn mohol vyčítať?
Spýtajte sa jeho.
Myslíte, že si rozumiete?
Určite. Keď mal spomínané zlé obdobie, vzal som ho k môjmu priateľovi, detskému psychológovi Bubovi Kolenyimu a ten mi povedal: Máš skvelého syna. Ale veľmi ťa potrebuje. Skús mu lepšie rozumieť.
Pomáhate mu nejako dodnes?
Nadávam mu, a potom sa vždy povadíme, lebo je tvrdohlavý a prudký.
Vidíte sa často a kedy ste sa naposledy stretli?
Vídame sa pravidelne. Naposledy na jeho svadbe pred pár týždňami. Ale mali by sme sa vídať častejšie. On mi vyčíta, že s ním vždy začnem hovoriť hneď o práci a ja mám pocit, že o nej hovoríme málo. Chcelo by to viac času, aby sme boli spokojní obaja. Boli sme spolu niekoľkokrát sami dvaja na výlete a dozrieva čas, aby sme sa vydali znovu. Tam je dosť času, vyriešime všetko - vzťahy aj prácu.
Jakub Dvořák
výtvarník
syn Pavla Dvořáka
Tvorcom dizajnu naposledy ocenenej knihy z vydavateľstva RAK je Jakub Dvořák a jeho kolega z trnavského štúdia Pergamen Juraj Demovič. Komisia UNESCO označila knihu ako vynikajúci pokus o premenu špecifických znakov stredovekého rukopisu do modernej asociatívnej knižnej formy. Zaujal ju výber papiera, ktorý je nápadne hrubý a drsný na dotyk, kompaktnosť sadzby, dvojfarebná tlač - červené marginálie a medzititulky, a typ písma, ktoré zdôrazňuje pocit veľkej historickej vzdialenosti textu...
Boli ste niekedy problémové dieťa a v čom?
Vždy. Od základnej školy až po vysokú som mal problémy so štúdiom - teda hlavne s učiteľkami. Najkrajšie obdobie života zostane natrvalo zohyzdené povinnou školskou dochádzkou. I keď to na vysokej škole (paradoxne pedagogickej - poznámka repetenta) nebolo až o toľko lepšie - niektorí skúšajúci ma dokonca zaviazali mlčanlivosťou - na moje pomery to bolo už excelovanie, ak použijem otcove slová.
V čom sa vám otec najviac páči?
Ako má rád. Aký je odolný a múdry. Vie sa pustiť do vecí, ktoré pre mňa ešte zďaleka nemajú kontúry veci, do ktorej stojí za to sa vôbec púšťať.
Aké vlastnosti ste zdedili po otcovi?
Chuť do jedla, úzkostlivosť, prchkosť, hrdosť, spomínanú lásku k živému, možno trochu výrečnosť - ale už tu čosi smrdí...
V čom ste odlišní?
Napríklad vo vzťahu k Bratislave a k mestu vôbec, vo vzťahu ku gastronómii inej ako k česko-slovensko-rakúsko-uhorskej (to je jediná, ktorú tato uznáva, dá sa povedať, že má gastronomickú xenofóbiu). Asi trochu v pracovitosti (som trochu lenivší). Občas si sladím kávu či čaj. Neverím, že stlačený spojkový pedál (na križovatke) znižuje životnosť spojky, a vôbec, jazdím svojím
autom ako s ukradnutým.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
Kedysi pradávno, pred štvrťstoročím, že fajčí (aj s mamou mi tvrdili, že bétéčky, kde BT bolo za Bulgarian Tabak, sú cigarety Bez Tabaku). Teraz, že hneď, ako ma vidí, začína pracovať.
Rozprával vám rozprávky?
Čítal, rozprával, aj vymýšľal.
Pomáha vám nejako dodnes?
Už len tým, že tu je, a ešte aj mnohým iným. Napríklad vybavil koláče a víno na našu svadbu (teda nie s tatom, s Veronikou).
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Na výlety do Prahy, na vajcia so slaninou, ktoré tato robil na chalupe v sobotu ráno, na splavy Hrona, na kindervajíčka, na časopis Pif, a vôbec, ešte by som si zaspomínal, keby sa tam nemotala škola, bŕŕ. Dúfam, že toto raz nedá niekto čítať mojim deťom, lebo to by som mal hneď autoritu podrytú.
Čím si myslíte, že by ste mu urobili najväčšiu radosť?
Chcel by som mať viac času na návštevu Budmeríc... A mal by radosť, keby som zariadil, aby už nemusel chodiť do Bratislavy, resp. aby vôbec nemusel opúšťať Budmerice.
Viete o otcovej prvej láske - kto to bol?
To neviem - určite nejaká ženská!
Autor: Oľga Belešová / Foto: Jakub Dvořák
