Ak niekto premýšľal, čím by mohol prezident uzavrieť druhý rok svojho funkčného pôsobenia takým spôsobom, aby to čo najpresnejšie charakterizovalo obsah a podstatu ďalšieho roku hlavy štátu, nemohol vymyslieť nič lepšie ako to, s čím prišla správa o stave republiky. Každý, kto si v piatok vypočul prejav Rudolfa Schustera, vie, že v žiadnom prípade nejde o dielo jeho poradcov, ale o autorskú výpoveď jej interpreta. Celkové poňatie správy, výber a radenie tém, spôsob argumentácie i osobitá štylizácia dávajú istotu, že ide o taký prejav prezidenta, s ktorým sa stotožňuje úplne a bezo zvyšku. Treba dodať, že táto správa povedala iba to, o čom hovorí aj druhý rok jeho funkčného obdobia – v porovnaní s prvým rokom došlo k evidentnému zhoršeniu. A ani ďalšia prognóza nie je príliš priaznivá.

Už po prvom roku pôsobenia Rudolfa Schustera v jeho úrade sa mnohí pozorovatelia a analytici zhodli v hodnotení, ktoré najelegantnejšie vyjadril spisovateľ Pavel Vilikovský. Aj on totiž u prvého občana štátu postrehol neprehliadnuteľný „nedostatok ‘prezidentského‘ vedomia“, ale i to, že ide o nedostatok, ktorý má zásadnejší charakter: „Akoby Rudolf Schuster význam, ktorý patrí štátnickej funkcii, pripísal svojej osobe a tá mu potom tak zacláňa, že na funkciu už ani nedovidí.“ To, čo spisovateľ vyjadril zdvorilo a zadržiavane, povedali na plné ústa komentátori, ktorí dávajú prednosť ostrejšiemu výrazivu: „Prezident Schuster sa príliš koncentruje na seba a cez túto prizmu vníma aj okolie, a to najmä v prípadoch, keď reakcie spoločenského prostredia nenapĺňajú jeho očakávania.“

Po ďalšom roku a po správe, ktorú predniesol minulý týždeň v parlamente, nastala ďalšia všeobecná zhoda: Toto vystúpenie nepodáva správu o stave republiky, ale o stave prezidenta, a najmä o tom, že ešte stále a ešte viac vníma svet cez vlastnú osobu, čo má veľmi neblahý vplyv na výkon jeho funkcie.

Pre nich som už bol mŕtvy

V druhom kole prezidentských volieb, ktoré sa konali 29. mája 1999, dostal kandidát R. Schuster hlasy 1 727 481 občanov republiky. O rok neskôr iba šesť a pol percenta respondentov označilo prezidenta za politika, ktorému najviac dôveruje. Tento rapídny úbytok dôveryhodnosti zastavila vážna nemoc hlavy štátu. V čase, keď bol život Rudolfa Schustera ohrozený, dôvera občanov k nemu vzrástla na dvojnásobok. Nemoc, liečenie a rekonvalescencia vyradili prezidenta na dlhé mesiace z verejného života. Jeho návrat doň veľmi výstižne charakterizoval titulok článku v týždenníku Plus 7 dní: Prezident sa zotavuje, už spravil škandál.

V septembri roku 2000 poskytol uzdravujúci sa prominent rozhovor nemeckému denníku Süddeutsche Zeitung. Na navádzajúcu otázku, prečo mu tak rýchlo po ochorení vzali premiér a predseda parlamentu jeho právomoci, Rudolf Schuster odpovedal: „V Bratislave jednoducho nechceli čakať… Pre nich som už bol mŕtvy. V pozadí už vyberali mojich nástupcov a počítali hlasy.“

Na doplňujúci dopyt, čo bolo v pozadí tohto náhlenia, prezident ponúkol svoju interpretáciu: „Je možné, že koalícia chcela zvrátiť otázku okolo referenda, ktorým chce opozícia vyvolať predčasné voľby.“ Toto vyjadrenie potvrdilo, že po prekonanej nemoci Rudolf Schuster ešte viac podlieha svojej tradičnej prizme a vníma ústavné akty, verejný a politický život predovšetkým a najmä cez svoju vlastnú osobu. Preto bolo jeho hodnotenie rýchlosti či zmyslu „odobratia“ prezidentských kompetencií úplne scestné.

Predseda vlády a ani predseda parlamentu sa totiž do preberania jeho právomocí vôbec nehrnuli. Odvolávali sa na to, že sú aj dôležitejšie veci ako ústava, a to etika a ľudskosť. Ústava im totiž nedávala žiadnu možnosť váhať a zvažovať, či kompetencie preberú, alebo nie. Z jej dikcie vyplýva, že ak nastanú závažné dôvody, ktoré prezidentovi bránia vo výkone funkcie, vymedzené časti jeho právomocí prevezme premiér a ďalšie šéf parlamentu.

Na prelome júla a augusta 2000 tým závažným dôvodom bola skutočnosť, že vitálne funkcie Rudolfa Schustera zabezpečovali prístroje. Hlboké bezvedomie bolo nesporne dôvodom, ktorý mu bránil vo výkone funkcie. A pochopiť by to mal aj ten, kto sa v ňom nachádzal. Prezidentovi sa to však nepodarilo.

Tak ako pred nemocou aj po nej a ešte oveľa razantnejšie museli komentátori napísať, čo je podstatou tejto neschopnosti: „Taký je Schusterov svet. V jeho strede on sám, všetko ostatné pod ním… Ak prezidentské kompetencie prejdú ústavne na iných, pretože on je v kóme, isto ktosi chystá krádež. A potvrdia mu to aj jeho podivní radcovia.“ Tieto vety napísal Štefan Hríb a Miloš Luknár k nim ešte dodal, že nebýva zvykom, aby hlava štátu tak nehorázne očierňovala vysokých ústavných činiteľov vlastnej krajiny v zahraničnom médiu.

Rudolf Schuster ale trval na svojom a mnohé z toho, čo odvtedy vykonal, má zjavne pôvod v presvedčení, ktoré nadobudol krátko po nemoci. Práve ono silne vplývalo na to, čo robil v druhom roku svojho funkčného obdobia.

Osobný citový názor

Ešte pred rokom nikto nepochyboval o tom, že hlava štátu dobre plní jednu zo svojich najdôležitejších ústavných úloh. Spôsob, akým prezident zastupoval republiku navonok, nik nekritizoval, a naopak, mnohí ho chválili. Písali, že je na zahraničných cestách uvoľnený, nápaditý a nič nekazí. Aj redaktorka SME po jednej zahraničnej návšteve napísala: „Prezident si bez chyby splnil úlohu, aká sa do neho čaká v medzinárodnom zmysle. Reprezentovať. Schusterovi sa v Izraeli darilo.“ Po nedávnej návšteve hlavy štátu v Európskom parlamente sa o jeho bezchybnom vystupovaní v zahraničí hovoriť nedá.

Rudolf Schuster už pred cestou avizoval, že sa pred európskymi poslancami nebude strápňovať, a preto bude otvorený a kritický. V rámci svojej „otvorenosti“ okrem iného v Štrasburgu povedal, že slovenská vláda stratila čas tým, že bola príliš zahľadená do hľadania chýb predchádzajúcej vládnej garnitúry, iba verbálne odstraňovala jej následky a nepostavila sa konštruktívne k riešeniu problémov.

Na toto vyjadrenie reagoval podpredseda Európskej ľudovej strany Wim van Velzen, ktorý tlmočil svoje sklamanie z prezidentovho vystúpenia a označil ho za zlý signál. Očakával totiž, že sa Rudolf Schuster bude dištancovať od Mečiara a negatívnych dôsledkov jeho vládnutia, a nie od Dzurindovho kabinetu. Ak zdvorilý europoslanec vyjadrí sklamanie z vystúpenia hosťa a hlavy štátu, tak nie preto, lebo vyhľadáva zádrapky, ale z toho dôvodu, aby upozornil, že to bol naozaj zlý signál.

Na začiatku tohto roku bol podobným signálom pozdravný list, ktorý prezident zaslal slávnostnému zasadaniu Sudetonemeckej akadémie. „Podľa môjho názoru nestačí, že sa krajina, z ktorej boli občania nemeckej národnosti násilne vysťahovaní, príležitostne ospravedlní za tento tragický omyl, pretože by sa mala naučiť, tak ako v prípade holokaustu, priznať svoju vinu,“ napísal Rudolf Schuster, čo neušlo pozornosti našich susedov. Tí okamžite postrehli, že vláda Milana Čiča a bývalá SNR pod vedením Rudolfa Schustera sa už v roku 1990 ospravedlnili odsunutým karpatským Nemcom za utrpenie a tragédie, ale odsun neoznačili za tragický omyl a rozhodnutie o ňom nebolo spochybnené. Ministerstvo zahraničných vecí SR preto vydalo vyhlásenie, že Slovensko nespochybňuje závery Postupimskej konferencie z roku 1945, ktorá rozhodla o odsune nemeckých menšín z Poľska, Československa a Maďarska. Prezidentov poradca Ján Bílek pre agentúry uviedol, že povojnové rozhodnutie veľmocí nespochybňuje ani Rudolf Schuster, lebo pozdravný list vyjadril iba prezidentov „osobný citový názor“. V posledných mesiacoch sa v činnosti hlavy štátu také názory objavovali až príliš často.

Vedúca úloha prezidenta

Pred rokom prezidentovi tak veľmi záležalo na tom, aby každý vedel, že to nebol on, kto si vynucoval prezidentskú kandidatúru, že vydal knihu Návrat do veľkej politiky, aby dokázal, že to bolo inak. Jeho úmysel sa mu však nepodarilo splniť.

V knihe totiž priniesol početné dôkazy, že jeho kandidatúra na prezidenta bola naozaj podmienkou, bez splnenia ktorej sa nechcela SOP stať členom vládnej koalície. „Ak sú tu traja partneri, ktorí súhlasia, potom to bude zo strany SOP podmienka,“ citoval autor Schuster výrok predsedu Schustera. Niečo podobné sa mu opäť stalo aj v druhej správe o stave republiky. Predniesol ju preto, aby obhájil sám seba, svoje postoje a stanoviská. Lenže jej obsah svedčí proti nemu.

V čase, keď sa prijímala novela ústavy, prezident prišiel iniciatívou, aby sa súčasťou novely stalo ustanovenie, podľa ktorého by zákon, ktorý vráti parlamentu, museli poslanci schváliť ústavnou väčšinou. Jeho návrh ale rovnako odmietli poslanci koalície, ako aj opozície. Zhodli sa v tom, že prezident by vlastne dostal právo veta, ktorým by mohol pozastaviť akúkoľvek legislatívnu činnosť.

Po troch mesiacoch sa k tejto téme Rudolf Schuster vrátil a tvrdil, že bol nepochopený. Vraj mu nešlo o väčšie kompetencie, ale o to, „aby parlament nemohol prijímať nezodpovedne zákony, ktoré sú v rozpore ústavou“. Jeho iniciatíva mala údajne zabezpečiť, že ak by Ústavný súd SR, ešte pred vrátením zákona do NR SR, konštatoval jeho protiústavnosť, tak „Národná rada SR by musela takýto zákon opäť schváliť už trojpätinovou väčšinou“. Čo je rovnako presvedčivé a logické vyjadrenie, ako bolo tvrdenie, že SOP si od partnerov nevynucovala ustanovenie Schustera ako koaličného kandidáta na prezidenta.

Správa o stave republiky podobne ako viaceré činy hlavy štátu pred ňou ukázala, že bývalý košický primátor inklinuje k takému usporiadaniu vzájomných vzťahov medzi ústavnými činiteľmi a inštitúciami, ktoré by sa dalo označiť ako vedúca úloha prezidenta.

Keď sa predseda vlády a niektorí ministri ospravedlnili z rokovaní, ktoré zvolal, lebo sa nechceli stať radovými účastníkmi jeho porád, prezident sa nechal počuť, že situácia medzi ním a premiérom „je už taká ako medzi bývalým prezidentom Michalom Kováčom a expremiérom Vladimírom Mečiarom“.

Bola to absolútne neadekvátna analógia, lebo Mečiarova vláda svojho času obvinila hlavu štátu z vlastizrady a vyzvala ju, aby odstúpila, „prv než sa dokáže, že činy pána prezidenta sú zradou na našej spoločnej vlasti“. Členovia Dzurindovho kabinetu sa dopustili iba toho, že sa nechceli nechať zredukovať na účastníkov prezidentskej porady. Nejde ani tak o to, že by utrpela prestíž kabinetu, ale o fakt, že iba vláda je orgánom, ktorý podľa ústavy rozhoduje o „zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky SR“.

Keď bol Rudolf Schuster činiteľom na komunálnej úrovni, uznávali ho a rešpektovali aj tie zložky a organizácie, ktoré mu priamo nepodliehali. V bývalom režime tak vybudoval kanalizáciu i prívod vody do krajského mesta, v novom režime – za cenu obrovského zadlženia – zrekonštruoval historické jadro Košíc.

Lenže to, čo mohol ako primátor, nemôže ako prezident. Ten nie je riaditeľom štátu, a tak ani premiér a ministri nie sú jeho podriadenými zložkami. Zatiaľ nie je známe, že by mu členovia vlády odmietli vyhovieť v tom, na čo má ústavné právo a zákonný nárok. Iba si chránia postavenie, ktoré im dáva ústava. Ak by si ho nebránili, prezident by ich zahrnul množstvom úloh, pretože jeho druhá správa o stave republiky poskytuje predstavu, na aké obrovské množstvo konkrétnych otázok má vyhranený názor. Keby jednotlivé rezorty začali plniť jeho želania, každý prezidentov deň by sa zmenil na kontrolný. Vedúca úloha prezidenta v riadení a správe vecí verejných by sa stala realitou aj bez štvrtého článku ústavy.

V prípade pádu kabinetu

Posun, k akému došlo v druhom roku funkčného obdobia Rudolfa Schustera v porovnaní s prvým, síce komicky, ale zato výstižne vystihuje zmena jeho „priority“ v styku s hlavami štátov okolitých krajín. Ak im predtým s veľkým osobným nasadením ponúkal drienkovicu, teraz im tak ponúka výstup na Gerlach, čo je oveľa nebezpečnejšie.

Ponúka im to muž, ktorý si natiahol ľavý bedrový zhyb pri prehliadke prezidentského paláca v Bukurešti, keď dlho chodil po hladkej mramorovej podlahe a dával si pozor, aby sa nepošmykol. „Naši lekári, ktorí ma nepoznajú, mi to neodporúčajú, ale innsbruckí lekári, ktorí ma poznajú, nie sú proti,“ povedal Schuster, čo naznačuje, ako vzrástla jeho odolnosť voči dobre mieneným radám a odporúčaniam odborníkov.

Miera, s akou sa prezident vymanil spod korigujúceho vplyvu svojho okolia, začína byť znepokojujúca. Správa, ktorú predniesol o stave republiky v novembri 1999, bola ešte dokumentom, ktorý zodpovedal úrovni hlavy štátu. Správa, s ktorou vystúpil minulý piatok, je už iba dokumentom, ktorý zodpovedá úrovni jeho autora a prednášateľa.

V činnosti hlavy štátu sa zvýšila frekvencia výkonov, z ktorých je zrejmé, že ich prijíma autonómne, pričom sa podľa expertov pohybuje na hrane ústavnosti. Prvého mája 2001 sa prvý raz v Zbierke zákonov objavila právna norma, pod ktorou chýba podpis prezidenta SR. Pritom novela ústavy, ktorá také niečo umožní, vstúpi do platnosti až 1. júla.

V dôsledku rozkazu prezidenta, ktorým zreorganizoval pluk čestnej stráže, sa poslanec a bývalý náčelník generálneho štábu Jozef Tuchyňa obrátil na Generálnu prokuratúru SR. Podľa neho je sporné, že ho prezident vydal ako hlava štátu, a nie ako vrchný veliteľ ozbrojených síl, že ho vydal ministrovi, ktorý nie je vojakom, a že sa vlastným rozkazom ustanovuje za „priameho veliteľa“ útvaru čestnej stráže, čo mu zákon neumožňuje.

„Autonómia“ prezidenta nadobudla podobu, ktorá začína byť hrozbou pre politickú stabilitu krajiny. Tvrdenie predsedu HZDS, že „z istých kruhov okolo istého paláca na námestí v Bratislave“ vychádzajú „úvahy, že by mohla byť aj úradnícka vláda“, treba brať s rezervou, ale informácie, že Prezidentský palác pred niekoľkými dňami „pripúšťal vymenovanie úradníckej vlády v prípade pádu kabinetu Mikuláša Dzurindu“ prenikli z kuloárov aj do novín, ktoré zistili, že vo väčšine vládnych strán táto predstava nemala priaznivý ohlas…

Ak po prvom roku prezidenta Schustera bolo možné povedať, že nenašiel taký modus výkonu funkcie, aký sa od neho očakával, po druhom roku treba dodať, že jeho modus „prezidentovania“ je už taký, aký sa od neho nečakal. Ak sa tento trend nezmení, sotva pomôže krajine v jej problémoch, pretože sa problémom stane on sám.

MARIÁN LEŠKO