Divadlo Vizita vzniklo v osemdesiatych rokoch. Vtedy hrali ešte poloimprovizované predstavenia, k totálnej improvizácii prešlo divadlo v roku 1986. Pre zakladateľa Jaroslava Duška (1961) bola tvorivým podhubím svetová absurdná dráma, najviac ho však ovplyvnil český divadelník Ivan Vyskočil. Nepriamo ho k nemu doviedol otec. Robil osvetľovača v Semafore, poznal teda mnoho zaujímavých ľudí. Raz pozval na synove školské predstavenie Pavla Boška, vtedajšieho Vyskočilovho partnera.
„Po predstavení prišiel Pavel Bošek za nami, či vieme, čo robia s Vyskočilom. Ja som ani netušil, že Vyskočil ešte žije, lebo som si myslel, že každý, komu vyjde kniha, je už po smrti. A on bol mojím obľúbeným autorom. Išiel som sa teda naňho pozrieť a jeho divadlo ma šokovalo slobodou, imaginatívnym rozmerom. Vyskočil, ako hovorieval, robil ,vyprávěné divadlo, kde se vypráví místo výpravy‘. Mám rád, keď aktéri prebúdzajú fantáziu a keď sú herci celý čas mentálne prítomní na scéne. Lebo pre mňa je nepochopiteľné, že beží predstavenie, a tí, ktorí nemajú výstup, sedia v klube a pozerajú televíziu, alebo mastia karty. Potom si odskočia na javisko odohrať a vrátia sa späť.“
Druhým kľúčovým človekom, ku ktorému sa Jaroslav Dušek hlási, je slávny český režisér Evald Schorm. Dušek sa s ním zoznámil, keď sa hlásil na DAMU. Po gymnáziu chcel totiž študovať réžiu, lenže mal iba osemnásť, a tak mu poradili, aby sa prihlásil na herectvo a keď bude zrelší, môže prestúpiť.
„V Semafore práve vtedy Schorm režíroval Suchého Smútok bláznivých panien. Otec ho poprosil, či by sa na mňa nepozrel. Prišiel som k nemu domov, on tam tak sedel a hovorí, no, priateľu, povedz niečo, čo vieš. Začal som recitovať dlhú Kainarovu básničku. Vypočul si ma a vraví, priateľu, celkom pekne to hovoríš, ale nemôžeš byť stále taký rozčúlený. Poď znova. Tak som začal a on mi dokola dával jediný pokyn. Vždy po pár veršoch povedal: a už musíš inak! Keď som dorecitoval, povedal, že by ma prijal, lebo reagujem dobre, a aby som mu dal vedieť, ako dopadli skúšky. Samozrejme, že ma nezobrali, a právom. Prišiel som za ním a on vraví – dobre a kedy prídeš nabudúce? Vôbec som tomu neveril. No asi o štrnásť dní som sa osmelil a prišiel. A potom som už k nemu domov a na skúšky do Divadla Na zábradlí chodieval pravidelne. A on si zasa prišiel pozrieť Vizitu.“
Dušek si podľa Schormovho kréda vyberá aj pracovné ponuky – aby pracoval s ľuďmi, s ktorými mu je dobre. S Tomášom Vorlom pripravil scenár filmu Kamenný most a zahral si veľkú rolu v jeho filme Kouř. Hral otca Karla Rodena vo filme Don Gio, menšiu rolu v Steindlerovej komédii Vráť sa do hrobu a v Hřebejkových filmoch Pelíšky, Musíme si pomáhať a Divoké včely.
Jaroslav Dušek študoval na niekoľkých vysokých školách, ale ani jednu nedokončil. Keď ho neprijali na DAMU, išiel na filozofiu – politickú ekonómiu, kde vydržal dva roky. Filmová a divadelná veda ho prestala baviť po rovnakom čase, a tak sa prihlásil na matematicko-fyzikálnu fakultu, odbor pravdepodobnosť a matematická štatistika. Vždy bol výborný matematik, ale cítil, že matematika potrebuje celého človeka a on chcel robiť divadlo. Školu teda znova opustil a robil nočného strážnika, neskôr kuriča. V kotolniach boli mnohí kamaráti, ktorí z rôznych dôvodov nechceli pracovať v štátnych štruktúrach.
„Bola to slobodná existencia, mohli ste si hrať divadlo alebo písať, ale muselo byť teplo. Podniky zasa boli rady, že majú spoľahlivých kuričov, takže to bola obojstranne príjemná dohoda.“
Po revolúcii zavolal Ivan Vyskočil Jaroslava Duška učiť na konzervatórium a keď Vyskočil odišiel na DAMU, Dušek sa po ňom stal vedúcim dramatického oddelenia.
Vtedajší riaditeľ od neho chcel, aby si spravil vysokú školu. Aj začal chodiť na divadelnú fakultu, ale vraj bolo preňho ťažké študovať aj u ľudí, ktorých si nevážil a ktorí ho nič zvláštne neučili. Tak si povedal, že nebude kvôli nejakému papieru chodiť do školy, ktorá ho nebaví, a nechal to tak. (bd)
