Veljko Bojović je živou kronikou Zmijice. S puškou na pleci prejde každý deň po okolitých horách niekoľko kilomterov a doteraz vraj skolil šesťdesiat vlkov, ktorí tu napádali stáda oviec.

Či je to vo vnútrozemí či v prímorí, v pracovný deň na pravé poludnie vyzerajú centrá čiernohorských miest, ako keby sa tu zastavil život.

Čiernohorci vraj boli v bývalej Juhoslávii obľúbeným terčom rôznych vtipov. Jednou z najobľúbenejších anekdôt bola tá o ich lenivosti: „Je dvanásť hodín, počúvate Rádio Belehrad. Želáme príjemné poludnie všetkým občanom Juhoslávie a dobré ráno ľuďom v Čiernej Hore.“Kde majú chýry o lenivosti Čiernohorcov korene, to dnes už nevie asi nik. Obyvatelia tejto malej krajinky na pobreží Jadranského mora sa vo svojej histórii dokázali veľakrát vzchopiť a ukázali svoj temperament. Len za posledných dvesto rokov otriaslo Čiernou Horou okolo štyridsať vojnových konfliktov. Zbraň bola pre Čiernohorcov po stáročia dôvernejším nástrojom než pluh, kosa či kladivo. Ešte aj dnes sú vraj tunajší muži známi tým, že každý z nich nosí pri sebe nejakú strelnú zbraň. A Európou sa šíri strach, že tieto zbrane môžu použiť. Čierna Hora je totiž dnes poslednou republikou bývalej Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie, ktorá existuje v zväzku s Belehradom. Napriek tomu, že hlasy volajúce po jej osamostatnení sú najmä v posledných troch rokoch čoraz silnejšie, nedávne voľby ukázali, že táto cesta nebude jednoduchá. Zástancovia nezávislosti ich síce vyhrali, bolo to však veľmi tesné víťazstvo. A tak je dnes čiernohorská spoločnosť rozdelená na dva približne rovnako silné tábory. Prvý chce samostatnú Čiernu Horu, druhý zotrvanie v rámci Juhoslávie. Jedni aj druhí sa však zhodujú v tom, že spor sa nesmie riešiť násilím. Všetci sú si vedomí toho, že zmeny hraníc na Balkáne sprevádzali v posledných desiatich rokoch vojnové konflikty. Čiernohorci tvrdia, že vojne sa chcú vyhnúť.

Kde je duša Čiernej Hory?

Na malom území Čiernej Hory sa stretávajú dva rozdielne svety. Relatívne bohaté prímorské oblasti, v ktorých znovu pomaly ožíva turistický ruch, a o poznanie chudobnejšie vnútrozemie. Tieto dva svety, to sú aj dva typy ľudí.

„Tam dolu, pri mori, v mestách a letoviskách, to je len pozlátko. Samá duc-duc hudba, hamburgery a coca-cola. Ja to nazývam volkswagen kultúra. Vo vnútrozemí a v horách žijú ľudia, ktorí majú dušu,“ hovorí Miro Djukanović, sprievodca z Národnej turistickej organizácie Čiernej Hory. Túto inštitúciu vytvorila vláda pred niekoľkoľkými rokmi, aby oživila v krajine turistický ruch, ktorý v posledných desiatich rokoch následkom balkánskych vojen takmer zanikol. Pri ceste do hôr za ľuďmi s dušou sa Miro takmer nezastaví v rozprávaní. Opisuje zaujímavosti a zvláštnosti krajiny, každú chvíľu spomenie, čo je v tej-ktorej lokalite najkrajšie, najväčšie a inak naj- v Európe, a keď nie v nej, tak aspoň v Stredomorí. Občas to trochu preženie. Napríklad v národnom parku ukáže na „najväčšie mravenisko“ (je obohnané plotom, asi aby sa zdôraznila jeho dôležitosť), alebo pri Čiernom jazere medzi rečou spomenie, že je v ňom najčistejšia voda, ktorá sa dá pokojne piť (laborantky z hygienickej stanice, ktoré práve v tom čase odoberali z jazera vzorky vody, tvrdili opak). Jediné, čo Miro ako naj- neospevuje, je neporiadok všade okolo. Naopak, je na ňom vidieť, že sa zaň poriadne hanbí. Špina sa však v Čiernej Hore nedá nevidieť. Je takmer všade. Hádam najšokojúcejšie je to v Národnom parku Durmitor. To, čo z diaľky vyzerá ako panenská príroda, sa pri bližšom pohľade ukáže ako smetisko uprostred lesa. A k tomu všade vraky áut. Aj návštevník neznalý miestnych zvykov zakrátko pochopí, že tieto vraky odpočívajúce na dne priepastí, v kaňonoch riek či len tak vedľa ciest nie sú pamiatkami na tragické dopravné nehody, ale že ich tam majitelia nechali, prípadne zhodili, keď im autá doslúžili. Skutočnosť, že tento štát bol v roku 1991 vyhlásený za ekologickú krajinu, sa v tejto súvislosti javí ako čierny humor. Aj to je ale duša dnešnej Čiernej Hory.

Za Juhosláviu by som dal život

Dedinka Zmijica, to je pár domov roztrúsených medzi kopcami. Táto oblasť bola v minulosti známa predovšetkým chovom dobytka, oviec a koní. Stáda oviec a dobytka kde-tu vidieť ešte aj dnes. Podľa slov miestnych obyvateľov to však už ani zďaleka nie je to, čo voľakedy. Dnes už žijú v Zmijici prevažne len starí ľudia. Mladí sa odsťahovali do miest. Ani starí tu však nežijú po celý rok. S koncom jesene odchádzajú za svojimi deťmi a vracajú sa až na jar. Zmijica je totiž v zime odrezaná od sveta. Snehová pokrývka, ktorá v tejto nadmorskej výške často dosahuje aj niekoľko metrov, zasype jedinú prístupovú cestu do dediny a odhŕňať sneh tu vraj nemá význam. Jediný, kto v dedine zostáva, je Veljko Bojović s manželkou.

„Zásoby si postupne pripravíme cez leto a jeseň, takže na zimu sme vždy pripravení,“ hovorí. Dnes 76-ročný Veljko Bojović je v širokom okolí známy ako lovec vlkov. Zatiaľ ich vraj skolil asi šesťdesiat, posledného, 75-kilogramového, minulý rok v októbri. „Nerobím to pre zábavu, dohnala ma k tomu nutnosť. Voľakedy sme tu mali veľké stáda oviec. Neraz sa stalo, že stádo napadla svorka vlkov, ktoré roztrhali pätnásť – dvadsať kusov a utiekli. Nezožrali ich, len roztrhali. Musel som začať stádo nejako brániť,“ vysvetľuje.

Dnes už síce Veljko Bojović stáda oviec nestráži, s puškou na pleci však chodí stále. „Teraz nám tu zase šarapatia líšky,“ usmieva sa muž, ktorý napriek svojmu veku prejde každý deň po okolitých kopcoch niekoľko kilometrov. Tunajšie hory pozná dôverne a je ich živou kronikou posledných desaťročí. Pamätá si na ťažké boje, ktoré sa tu odohrávali počas druhej svetovej vojny, a s hrdosťou spomína, že v tom čase bola dedina schopná uživiť dva batalióny vojakov. Pamätá si, ako sa sem v roku 1942 stiahol maršál Tito aj so svojím hlavným štábom, a nezabúda pripomenúť, že v 1944 roku bol aj on jedným z jeho partizánov. A potom s trpkosťou v hlase rozpráva, ako v roku 1948 dával práve Tito zatvárať svojich bývalých spolubojovníkov a ako musel ísť do väzenia aj jeho 85-ročný otec, ktorý s kamarátmi vtipkoval, že onedlho sa v Juhoslávii bude musieť po rusky hovoriť aj zemiakom. „Ale napriek tomu uznávam, že Tito vybudoval silnú Juhosláviu a je škoda, že sa tento štát rozpadol.“ Veljkovi Bojovićovi sa snahy o osamostatnenie Čiernej Hory nepáčia. „Je to hlúposť, mali by sme zostať spolu. Ja som za Juhosláviu. Bojoval som za ňu cez vojnu a aj dnes by som dal za ňu život.“

Nema para, nema problema

Pre Srbsko je dnes Čierna Hora dôležitá predovšetkým ako súčasť historických a národných tradícií. Belehrad, ktorý podporuje profederálne čiernohorské strany, však oficiálne zastáva názor, že bude rešpektovať čiernohorské hlasovanie, nech dopadne akokoľvek. Parlamentné voľby boli teda referendom o referende. V Cetinje v nich vyhrali zástancovia samostatnosti. Táto metropola bývalého čiernohorského kráľovstva, ležiaca asi 35 kilometrov od dnešného hlavného mesta krajiny, Podgorice, pripomína Čiernohorcom, že od doby, keď mali svoj nezávislý štát, uplynuli iba tri generácie. Dodnes stoja v tomto mestečku ako pripomienka slávnych čias okázalé budovy, v ktorých kedysi sídlili veľvyslanectvá svetových mocností Francúzska, Anglicka, Talianska, Rakúsko-Uhorska či Ruska. A Cetinjčania sú náležite hrdí nielen na svoju históriu, ale aj súčasnosť.

„Za nezávislosť Čiernej Hory sú tu všetci. Proti je len pár Srbov, ktorí tu žijú, ale tí nám to nemôžu prekaziť,“ hovorí jeden z mladých mužov, ktorí napoludnie sedia v jednej z mnohých kaviarní v centre mesta. Z budúcnosti nemajú žiadne obavy. Samostatný štát, aj keď bude malý, sa podľa nich bude rozvíjať po všetkých stránkach. „Srbov, aj toho ich Veľkého Srbska, už máme dosť. Chceme o sebe rozhodovať sami,“ zvyšuje hlas ďalší z mladíkov. Na otázku, čo robia, všetci odpovedajú: „Sme nezamestnaní.“ Ale vzápätí dodávajú, že sa im nedarí zle. „Nema para, nema problema“ – „nemáš peniaze, nemáš problémy,“ žartuje jeden z trojice. „Para“ však týmto mladíkom asi nechýbajú. Značkové oblečenie, zlaté retiazky na krkoch a zápästiach, obďaleč zaparkované dva volkswageny. Kultúra, o ktorej hovoril Miro Djukanović.

Vojna tu vraj nebude

Argumenty zástancov nezávislosti sú predovšetkým ekonomické a politické. Hornatá krajina má od novembra ako jedinú menu nemeckú marku, štyri dni pred voľbami oznámila vláda začiatok tunajšej verzie kupónovej privatizácie a na poprednom mieste v budúcom rozvoji samostatnej Čiernej Hory má byť prudký rozvoj turistiky. Pobrežie Jadranského mora tu má okolo dvesto kilometrov a čiernohorské pláže sú bez preháňania naozaj krásne. Postupne na nich vyrastajú nové hotely, rekreačné strediská a letoviská. V hlavnom stredisku prímorského čiernohorského cestovného ruchu – Budve, dnes možno vidieť, ako sa finišuje na mnohých rozostavaných domoch a obytných komplexoch. Sú to budúce hotely a penzióny. Väčšina z nich má slúžiť už počas tejto letnej sezóny. Pokiaľ ide o turistický ruch, ozývajú sa však aj opatrné hlasy. „Myslím si, že na príjmy z turistiky sa zatiaľ nemôžeme veľmi spoliehať. Veľa ľudí sa sem stále bojí prísť, myslia si, že tu môže každú chvíľu vypuknúť vojna. Keď teda chceme ponúkať cudzincom dovolenku na čiernohorskom pobreží, musíme najskôr dokázať, že sme politicky stabilná krajina,“ hovorí Marko Popović, barman v jednej z kaviarní v Budve. Najviac turistov tu vraj tvoria stále Srbi. „Cudzincov sem zatiaľ chodí málo a naši ľudia si to tu nemôžu dovoliť. Priemerný mesačný plat je dvesto mariek. Ja síce zarábam o čosi viac, ale takisto nemôžem veľmi vyskakovať.“

Každodenný život miestnych obyvateľov vidí len máloktorý turista. Jeho pozornosti však nemôžu uniknúť stánky a stolíky, ktoré sú na každom rohu, a kde, zväčša staršie ženy, ponúkajú pašované americké cigarety, o tretinu lacnejšie ako v oficiálnych obchodoch. Zisk tvorí v nejednom prípade najväčšiu položku v príjme domácnosti. Výklady obchodov sú plné značkového tovaru, neraz za veľmi nízke ceny, no pre tunajších je aj tak často nedostupný. Zato v kaviarňach, baroch a reštauráciach je živo. Mladí i starí tu aj niekoľko hodín posedávajú, popíjajú pivo, víno alebo lozovaću, očkom sledujú ostatných a debatujú. V týchto dňoch je témou číslo jeden politika. Pri vedľajšom stole sedia dvaja muži. Z ich rozprávania rozumieť, že nie sú prívržencami čiernohorskej samostatnosti.

„Čierna Hora nemôže sama existovať, nemá armádu, nemá diplomaciu,“ mávne rukou dôchodca Miodrag Petrovič. Veľké obavy má aj z toho, že prípadné politické rozbroje zasiahnu negatívne do života obyčajných ľudí. „Každá čiernohorská rodina má nejakých príbuzných v Srbsku. Prečo by sme mali trhať rodinné zväzky len kvôli mocenským chúťkam niektorých politikov. Ja som za Juhosláviu, a keď bude referendum, tak za ňu budem aj hlasovať. Nechcem sa podieľať na tom, že tu vypukne ďalšia vojna,“ dodáva. Medzi zástancami zväzku so Srbskom prevažujú práve starší ľudia. Mladí naopak. Študentka Tamara, ktorá je presvedčená, že samostatná Čierna Hora bude prosperovať, sa prípadného vojnového konfliktu kvôli nezávislosti neobáva. „Osamostatniť sa dá aj pokojne, veď aj u vás v Československu ste to dokázali. A hlavne, v Belehrade už nesedí Miloševič, ale Koštunica, a ten sem tanky nepošle.“

Všetko pre turistov, len nech prídu

Práve vojnové konflikty, ktoré v poslednom desaťročí otriasali Balkánom, spôsobili aj v tejto krajine obrovský úpadok turizmu. „Odkiaľ ste? Ste tu na dovolenke? Ako sa vám u nás páči?“ spustí na vás paľbu otázok hociktorý predavač alebo čašník, keď zistí, že ste cudzinec. A keď mu poviete, že tu nie ste na dovolenke, na chvíľu sa začudovane zarazí, no vzápätí s úprimným úsmevom povie: „Tak príďte, veď vidíte, že tu sa nemusíte ničoho báť.“

A vy chodíte, podvedome hľadáte nejakú stopu po vojne a žiadnu nenachádzate, Čiernej Hore sa totiž ozbrojené konflikty vyhli. Takmer na každom kroku tu návštevník získa pocit, že pre turistov sú Čiernohorci ochotní urobiť čokoľvek. Od občanov štátov západnej a strednej Európy nepožadujú víza a pomaly vytvárajú sieť služieb, ktorých úroveň a kvalitu sa snažia prispôsobovať západoeurópskemu štandardu. Lenže, keď už si človek začína myslieť, že je všetko ideálne, príde návrat na pevnú zem.

Napríklad pokus prenajať si v Budve auto stroskotáva po pár telefonátoch a dvoch návštevách autopožičovní. Zatiaľ čo vás znalci miestnych pomerov ubezpečujú, že auto sa dá požičať bez problémov za 50 mariek na deň, realita je iná. „Momentálne nemáme nič voľné. Ale bola by tu jedna Škoda Felicia. Za sto mariek na deň plus benzín,“ hovorí s úsmevom muž v autopožičovni. V čiernohorskej realite sa sto mariek rovná polovici tunajšieho priemerného platu. A hodnotu stomarkovej bankovky si najciteľnejšie uvedomíte, keď ňou skúsite platiť trebárs v obchode s potravinami, alebo aj v reštaurácii. Nešťastný výraz na tvári obsluhujúceho personálu a rozpačité správanie vám pripomenie, že treba platiť drobnejšími. Vlastná skúsenosť hovorí, že ideálne sú desaťmarkovky. Aj dvadsiatka môže totiž spôsobiť problémy.

Jednoducho, Balkán

Pravidelná linka čiernohorských aerolínií z Podgorice do Budapešti odlieta o siedmej hodine ráno. Malá ošumelá hala podgorického letiska je hodinu pred odletom preplnená. Okienko, pri ktorom sa cestujúci majú zaregistrovať, je však zatvorené. „Je to jednoducho Balkán,“ prehodí anglicky jeden z cestujúcich. Krátko pred pol siedmou sa okienko otvára a zamračená ospalá úradníčka začne nervóznych cestujúcich pomaly vybavovať. Tempo mierne zrýchli, až keď sa z reproduktorov ozve: Posledná výzva k odletu na linke do Budapešti. Desať minút po tom, ako sa otvorilo okienko. Lietadlo sa napokon odlepí od zeme s trištvrtehodinovým meškaním. Dobré ráno, Čierna Hora!

FOTO – AUTOR