– PAVOL MAJER

„V Indonézii a v ázijských krajinách, strčia do alkoholu takého hada, akého nájdu. Neprekáža im, že má v sebe natrávenú myš či trus. Slovenská hadovica je čistá, sú v nej zvieratá, ktoré ešte nemali kontakt s potravou. Keď ju núkam, často dostávam otázku, aké má účinky. Odpovedám, že je to afrodiziakum – to každého poteší. Je spokojný, zvedavý, ako zaberie, preto potom viacej ľúbi. Takže, vlastne vlastne to naozaj funguje,“ usmeje sa jediný legálny chovateľ jedovatých hadov na Slovensku a nalieva z fľaše, kde sa máča mláďa vretenice retiazkovej. Jeho prudko jedovatá mama uhryzla Petra Motusa kedysi do prsta. Hadíkov osud však nie je dielom pomsty. Narodil sa slabý, neschopný života, aspoň takto našli preňho využitie. Jeho silnejší druhovia sú v sklenených teráriách senickej hadej farmy. Približne raz za tri týždne im tu „podoja“ jedovaté zuby, aby sa získané toxíny využili v liečebnej kozmetike.

Jedovatý maznáčik

„….Pozrite sa rýchlo, z vášho okna visí zmija. Bežím k oknu a rýchlo ho otváram. Zmija sa vtlačila pod okenný rám, ktorý príliš pevne nepriliehal, a milimeter po milimetri sa vysúkala polovicou tela von. Chytil som ju teda za chvost a pomaly okno otvoril. Lenže zmija po mne zrazu sekla a ja som ju pustil. Spadla na dvor medzi kŕdeľ sliepok. Jej osud bol spečatený… Mamička sa, samozrejme, o vreteniciach chovaných v byte nesmela nič dozvedieť. Ale ráno šla na nákup a keď sa vrátila a chcela si obliecť papuče, v jednej to zasyčalo a ukázala sa hlavička zmije. Ušla do izby a tam si dve vretenice hoveli pod kvetinovým stolíkom. To už vyľakaná mama buchla dverami a utekala k babičke. Sotva dedko odišiel do spálne, ozval sa výkrik. Vzápätí sa objavil vo dverách, mlčky doskákal na jednej nohe k stoličke a len ukazoval na členok s roztrhnutou a zakrvavenou ponožkou. Po desiatich minútach sa mu konečne vrátila reč. Povedal: Je pod posteľou! Skokom som vletel do izby. Až teraz som si spomenul, že po páde rebríka som síce utrel rozliatu farbu, ale zabudol som uviesť do poriadku odsunuté veka terárií. Samozrejme – aligátor bol preč. Už mu veľa nechýbalo do metrovej dĺžky. Len som sa zohol pod posteľ, vyrútil sa na mňa ako strážny pes…“

Toto síce nie sú historky Petra Motusa, no jeho život veľmi ovplyvnili. Lebo práve vtedy, keď ako chlapec vzrušene hltal knižky priekopníka československej teraristiky Zdeňka Vogela, rozhodol o svojej profesii. Pravda, jeho rodičia to mali jednoduchšie než Voglovi, on totiž o exotických zvieratách iba čítal a žiadne zmije, nieto ešte krokodíla, domov neťahal. V zajatí choval len neškodné rybičky a vtáky a keď sa prepracoval k teraristike, dlho si vystačil len s korytnačkami, prípadne s jaštermi.

Až v roku 1992 si priniesol domov prvé plátené vrecko s dvadsiatimi piatimi smrteľne jedovatými štrkáčmi. Vtedy však už bol ženatý. Kto sa strasie už len pri pomyslení na studeného plaza, asi nepochopí, že pani Motusová sa nevzbúrila proti návrhu mať v domácnosti jedovaté hady, ba dokonca sa časom stala manželovou spolupracovníčkou. Aj keď, pravda, sama s hadmi nemanipuluje, radšej sa ujala výroby kozmetických produktov a ekonomiky firmy.

Obchodník s hadmi

Chemik Peter Motus založil hadiu farmu krátko po revolúcii, keď sa na Slovensku začala objavovať vrstva drobných podnikateľov.

„Uvažoval som, ako skĺbiť teraristickú záľubu s podnikaním. Prvé človeku napadne chovať zvieratá na kožu. Ale kto ich má rád, nebude sa im predsa roky venovať, aby ich napokon stiahol z kože a spravil z nich topánky či kabelku. Ani obchodovanie sa mi nepozdávalo, nelákala ma predstava, že sa stále budem lúčiť. Mať jedovaté hady vyslovene ako atrakciu, to zase zaváňa pozérstvom.

Nakoniec som dostal nápad, že si založím hadiu farmu, budem odoberať toxíny a predávať ich zahraničným firmám. Lenže sa ukázalo, že každý výrobca, čo spracúva hadie toxíny, má dodávky zabezpečené z vlastných zdrojov. Tak som sa rozhodol postaviť na vlastné nohy. Som chemik, využijem teda hadí jed vo vlastnej liečebnej kozmetike. Začal som vyvíjať rôzne prípravky, jeden hadí krém, okrem iného na kožné choroby, získal minulý rok Zlatú Inchebu.“

Hady v pošte

Kto čítal, ako riskantne prepravoval Zdeněk Vogel nebezpečné zvieratá, iba krútil hlavou. Raz mu napríklad na preplnenej turistickej lodi medzi nič netušiacich pasažierov ušlo zopár prudko jedovatých kobier. Tri vystopoval, kam sa podela štvrtá, zostalo navždy záhadou. Alebo mu priatelia poslali z Afriky vrece škorpiónov. Colníci podozrivú zásielku rozviazali a škorpiónia armáda sa rozliezla po kanceláriách.

Takéto historky však nepatria iba do dávnej histórie. Ešte aj za socializmu sa jedovaté zvieratá pokojne posielali poštou, dobre, že poštári nemali tušenie, čo je v balíku. Na chov neexistovali nijaké zákony, obchádzanie predpisov sa tolerovalo.

Peter Motus si prvé jedovaté hady síce nedal doručiť poštou, vybral sa po ne osobne, ale chovateľovi, ktorý mu ich predal, vôbec neprekážalo, že s chovom štrkáčov nemal žiadne praktické skúsenosti. Bol rád, že sa zbavil celého vrhu brazílskych štrkáčov. A tak hady uložené v plátenom vrecku putovali na zadnom sedadle auta z Prahy na Slovensko.

„Dovtedy som s hadmi nemal žiaden kontakt, vedel som iba to, čo som vyčítal v knižkách. Nuž čo, raz som začať musel,“ spomína Peter Motus, ako doma opatrne vysypal hady do pripravených terárií, sám zvedavý, čo sa bude diať. „Všetko jedno mi nebolo, nevedel som, ako sa zvieratá zachovajú. Dnes je mi to až smiešne, ako som to preháňal. Od hada som stál na metre, teráriá som pre istotu ešte aj zamykal. Časom som zistil, že to nie je až také hrozné, dá sa s nimi pomerne ľahko manipulovať a keď vám had náhodou spadne zo stola, nemá ambíciu zúrivo vás prenasledovať, ale sám je zmätený, dezorientovaný a vystrašený.“

Peter Motus je na Slovensku jediný, kto má povolenie chovať jedovaté hady. To však neznamená, že je jediný, kto jedovaté hady vlastní. „Ľudia ich pokojne chovajú hoci aj v panelákoch. Je to nebezpečné, lebo keby ušli, v bytoch s pospájanými bytovými jadrami by potrubím mohli preliezť k susedom a spôsobiť nešťastie.“

Z času na čas na ilegálne dovážané hady natrafia colníci a vtedy končia práve v Senici. Aj teraz sa v teráriách vyhrievalo zopár zabavených krovinárov.

Hadia láska

Hoci jediná slovenská hadia farma má aj výstavnú časť, kde okrem hadov sídlia aj jaštery, korytnačky či krokodíl, miestnosť, kde sa chovajú hady na toxín, je pre návštevníkov uzavretá. Obývajú ju brazílske štrkáče, krovináre a ploskohlavce vodné. Ležia v prázdnych sklenených teráriách, pod sebou iba baliaci papier, v rohu miska s vodou. Keďže jed sa využíva v liečebnej kozmetike, platia prísne hygienické pravidlá. Niektoré teráriá sú prázdne. Pred dvoma rokmi tu mali totiž epidémiu a skoro 70 percent hadov uhynulo. O to nedočkavejšie čakajú tento rok prvé mláďatá. Dve samice budú čoskoro rodiť.

Ako je to vlastne s haďou láskou? Hady sa pária iba raz do roka. V zajatí dajú samca a samičku do jedného akvária a čakajú, či dôjde k spojeniu. Keď nie sú pripravené, správajú sa ľahostajne, každý zostane skrútený vo svojom kútiku. No pokiaľ áno, začína sa dvorenie. Samček sa krúti okolo samičky, ovíjajú sa, až sa spoja. Niektorým hadom trvá pohlavný akt až dvadsaťštyri hodín. O sedem mesiacov privedie hadia samička na svet živé mláďatá. Žiadne liahnutie z vajíčka. Háďatá, ktorých je od desať do štyridsať – závisí od druhu – merajú po narodení asi dvadsať centimetrov a sú hneď životunebezpečné. Už aj čerstvo narodené štrkáčence majú na chvostíkoch miniatúrne hrkálky. Do osem dní sa zvlečú z kože a začnú sa kŕmiť malými myškami. Ktoré to nedokážu, treba ich dokrmovať. Dospelé zvieratá sa kŕmia iba dva razy do mesiaca, najväčšiemu stačí stredne veľký potkan.

Keď had pohryzie

Odber jedu sa robí raz mesačne a do odmerky pritom natečie niekoľko miligramov čírej tekutiny. Treba s ňou narábať opatrne – keby povedzme skúmavka praskla a jed by sa cez poranené miesto dostal do krvného obehu, mohlo by sa to skončiť tragicky. Ešte nebezpečnejšie je hadie uhryznutie. Chovateľ berie hada do ruky, keď mu odoberá jed, ale aj vtedy, keď ho musí ošetriť, podať mu lieky, umelo ho dokŕmiť. Na uľahčenie manipulácie existujú síce rôzne bezpečnostné pomôcky, ale v čase, keď Peter Motus s haďou farmou začínal, na Slovensku nič také nebolo. Musel si poradiť sám. Mnohé nástroje si sám vyrobil, odpozoroval ich z dokumentárnych filmov a knižiek. Niektoré dokonca sám vymyslel. Napríklad plastovú gilotínku, ktorou hadovi prichytí pri odbere hlavu. „Veľmi sa mi osvedčila, určite mi už zachránila život,“ vraví muž, ktorý už dva razy okúsil hadie zuby.

Prvý raz to bola už spomínaná vretenica retiazková. „Overoval som si, či je možné chovať ju v zajatí, pretože jej toxín je z farmakologického hľadiska veľmi zaujímavý. Mal som ich osem, lenže neprijímali potravu, bolo ich treba umelo nakŕmiť. To sa had chytí do ruky, pinzetou sa mu natlačí do krku myš a masírovaním sa posúva do žalúdka. Lenže kŕmeného hada som si teraristickým háčikom slabo zafixoval a jedným zubom ma pohrýzol. Vretenica retiazková je jeden z najjedovatejší hadov na svete, človek môže umrieť v priebehu niekoľkých minút. Nevedel som, čo sa bude diať, navyše, nebola k dispozícii sanitka, takže som sa na pohotovosť zaviezol sám. Druhý raz ma pohrýzol brazílsky štrkáč. To bolo ešte závažnejšie, lebo sa to stalo pri odbere. Had je vtedy vystresovaný, bráni sa a hryzie viac než obyčajne.“

Peter Motus mal šťastie, že ani raz nešlo o pohryznutie útočné, ale obranné. „Porovnal by som to s autonehodou. Môže iba pokriviť plechy, ale aj zabiť. Tu je to podobné. Následky závisia od veľkosti hada, druhu pohryznutia, množstva jedu. Ja som dostal iba malú dávku, no aj tak mi hrozilo vnútorné vykrvácanie. Hadí jed totiž ničí hemotoxíny ktoré spôsobujúci zrážanie krvi.“

Agresivita Motusových chovancov závisí od druhu, ale aj od povahy. Niektoré sú pokojné, iné hryzú do všetkého naokolo, vrážajú do skla.

Had je primitívne zviera, nerozozná svojho ošetrovateľa od náhodného pozorovateľa, o citovom vzťahu nemôže byť ani reči. Kde sa teda berie túžba, hriať si ho na prsiach? nedá nepoložiť túto otázku. „Niekto zbiera minerály, iný fajky, mňa hady oslovujú ako živé bytosti. Fascinuje ma, že môžem pozorovať exotické živočíchy bez toho, že by som musel dať 50-tisíc za dovolenku. Takto ju mám celý rok.“

BARBORA DVOŘÁKOVÁ