Karel Srp. FOTO - ČTK
Úspech predchádzajúcich pražských nonstop čítaní, ktoré od roku 1998 organizuje Jazzová sekce-Artforum, sa rozrástol do projektu, o akom sa nikomu ani nesnívalo. Piaty ročník, pripravený spolu so Správou českých centier, bude trvať vyše ôsmich dní a od 31. mája do 8. júna sa bude v rôznych jazykoch prezentovať česká a slovenská literatúra v sedemnástich krajinách. V jej nepretržitom čítaní sa budú striedať ľudia známi i neznámi, pomyselný štafetový kolík si budú odovzdávať najskôr v Prahe, potom v Bratislave (od 1. júna o 14.00 h do druhej hodiny popoludní nasledujúceho dňa v Českom centre), Budapešti, Madride, Sofii, Moskve, Kyjeve, Varšave, Drážďanoch, Berlíne, Štokholme, New Yorku, Londýne, Utrechte, Bruseli, Paríži, Bukurešti, Mníchove, Viedni a nakoniec opäť v Prahe. Od vzniku podujatia je jeho neodmysliteľnou postavou predseda Jazzovej sekcie-Artforum KAREL SRP.
V predošlom režime bola Jazzová sekcia od svojho vzniku v roku 1971 orientovaná najskôr jednoznačne na hudbu, neskôr začala vydávať publikácie Jazzpetitu, bulletiny, encyklopédie a množstvo ďalších tlačovín. Nevnímali to niektorí jej členovia či priaznivci ako zradu hudby a osobitne džezu?
„Džezoví puristi určite áno. Lenže začínali sa sedemdesiate roky a husákovcom rástli stromy do neba. To, že nás boľševici oficiálne zaregistrovali, považujem za ich obrovský kiks. Bola to však šialená hra s nervami, pri každej knihe sme si hovorili, že je to naposledy.“
Odpor voči totalitnej moci predstavoval disent či underground. Vy ste volili trochu inú cestu - využívať na prezentáciu slobodných myšlienok existujúce oficiálne štruktúry, medzery v legislatíve. Bola to dobrá stratégia?
„Našou bibliou boli helsinské dohody, ktoré podpísalo aj Československo. Nosil som ich vo vrecku a pri výsluchoch na ŠtB som z nich citoval.“
Činnosť Jazzovej sekcie bola známa aj na Slovensku.
„Mohol by som dlho hovoriť o statočných tlačiaroch na Slovensku, o odvážnych dievčatách a chlapcoch zo Žiliny, Popradu, Košíc, samozrejme, Bratislavy, ktorí prichádzali do Prahy na obrátku s ruksakmi a odvážali ich plné časopisov a antikomunistických letákov. Nezabudnem na tých tichých a vnútorne nezlomených mladých ľudí. Kde asi sú?“
Tento vzácny zdroj slobodných informácií o umení bol, paradoxne, umlčaný až v polovici 80. rokov, v čase, keď už komunistická moc začínala zdanlivo slabnúť. Čo bolo dovtedy?
„Samozrejme, odpočúvali nás, zobrali nám pasy, neustále nás niekde filmovali. Kedykoľvek zastavilo pred domom auto, bežali sme k oknu, ráno sme sledovali, či zaparkované autá majú zadýchané okienka. Jeden čas sa mi eštebáci usídlili priamo pred dverami do bytu, dali si tam stolček, pili kávu, rozprávali sa, len aby som nemohol vyjsť. Tie nervy nikomu neprajem.“
Od zákazu Jazzovej sekcie v roku 1984 sa na vašu obranu postavil napríklad aj Paul McCartney, Yehudi Menuhin, John Updike či Sting, no aj tak piati jej členovia vrátane vás skončili vo väzení.
„Tresty sa dali zniesť - ak ste boli celkom zdravý. Niektorí kamaráti však dopadli horšie. Na našu obranu sa postavili intelektuáli, politici, ale podpisovali sa celé triedy v školách alebo ľudia v kostole. Na Západe. U nás sa ozývala Charta 77 a obrovskú podpisovú akciu zorganizoval Ivan Martin Jirous. To bola veľká pomoc. Preto dodnes spolupracujeme s humanitárnymi organizáciami a posielame protesty vládam, ktoré zatvárajú ľudí za ich názory.“
Po novembri sa napríklad folk, ktorý fungoval na podobnej filozofii ako vy, istý čas ocitol v akomsi vzduchoprázdne, bez tém. Ako to bolo s Jazzovou sekciou?
„Predtým bola hromozvodom všetkých aktivít, dnes už vedia kopu potrebných vecí dobre robiť aj ďalší. Organizujeme dokumentárne výstavy, koncerty, občas Pražské džezové dni, vydávame knihy či katalógy, vytvorili sme hudobnú skúšobňu pre rockerov. A organizujeme nonstop čítanie.“
Prvé tri ročníky sa konali v Kostole sv. Salvátora, kde pôsobí Sváťa Karásek. Prečo ste sa rozhodli umiestniť ich v kostole?
„Kostol som si vymyslel kvôli pozdvihnutiu Ferlinghettiho poézie do duchovného priestoru. Mnohí ma odhovárali, chceli radšej zafajčenú krčmu. Ľudia v kostole však nečítali Ferlinghettiho ani potom Solženicyna či Škvoreckého, ale sami seba. Uvoľňovali bolesť či radosť, sami pred sebou reflektovali vlastnú dušu. Na tieto stavy je kostol až rafinovane postavený.“
Vlani ste čítačku rozšírili o Slovensko, tohto roku to už bude sedemnásť krajín. Na takúto mamutiu akciu treba asi aj pochopenie a najmä podporu štátu. Stalo sa tak?
„Pôjde o obrovskú propagáciu našich literatúr - bez haliera od takzvaného štátneho fondu kultúry. Neviem, či je to dobre, alebo je to hanba grantových komisií. Do projektu sa však naplno vložila Správa českých centier. A spoznali sme mnoho iných nezištných ľudí a organizácií.“
Ako ste prišli na myšlienku rozšíriť podujatie o ďalšie krajiny?
„Nonstop čítanie je nadnárodné. Na začiatku vlaňajšieho čítania som bol v Bratislave a v noci som odišiel do Prahy. Keď som si o piatej ráno zapol internet a začul som slovenčinu, bol som namäkko. Preto, že to Bratislava nevzdala, že je tam také množstvo literárnych bláznov a že ten duchovný a ľudský rozmer máme stále rovnaký. O týždeň som vedel, že tohto roku usporiadame čítanie všade na svete, kde existujú české centrá.“
