Vyslúžený sovietsky tlmočník a vysoko postavený diplomat Viktor Suchodrov, ktorý bol na všetkých rusko-amerických summitoch od roku 1959 až do pádu komunizmu, ale vie, že táto hra sa zas tak veľmi nezmenila.
Keď pred tridsiatimi rokmi priletel americký prezident Richard Nixon do Moskvy na stretnutie s Brežnevom, neoslovovali sa síce krstnými menami ako Bush s Putinom, ale protokol aj napriek studenej vojne hodili za hlavu. Hneď sa snažili nadviazať osobný vzťah.
„Len čo Nixon dorazil do Kremľa, povedali mu, že Brežnev by uvítal súkromné stretnutie pred oficiálnou večerou,“ povedal šesťdesiatdeväťročný Suchodrov. Malo ísť o desaťminútový rozhovor, ale hostia si nakoniec museli na večeru počkať celú hodinu. Americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger vraj bol „fialový od hnevu, že bol z neho vylúčený“.
A keď sa o nejaký rok neskôr začalo dohadovanie okolo Vietnamu, Nixon a Brežnev si vraj vždy spomenuli na to prvé stretnutie a hovorili, že vytvorilo základ pre neskoršie formálnejšie stretnutia.
Prvý Suchodrovov šéf, Nikita Chruščov, pri svojej prvej ceste do Ameriky v roku 1959 nestál o ceremónie. „Pri večeri sa ma spýtal: Ako sa povie ‘môj priateľ‘ po anglicky? Potom sa otočil na prezidenta Eisenhowera a povedal silným prízvukom: ‘Aizenhauer – maj frrend!‘ Boli to jeho prvé slová v angličtine,“ hovorí Suchodrov.
Kým Putin a Bush, ktorí sú skoro rovnako starí, vzbudzujú v Suchodrovových skúsených očiach pocit, že sa cítia vo vzájomnej pohode, mnoho najvyšších predstaviteľov sa muselo stretávať s veľkým vekovým rozdielom či niečím horším.
„Brežnev sa zišiel s Jimmym Carterom v čase, keď už bol upadnutým starcom. Nemohol už konverzovať, nanajvýš len čítať pripravený text,“ spomína Suchodrov. „Situácia sa otočila s Reaganom, ktorý mohol čítať len z pomocnej kartičky, keď čelil Michailovi Gorbačovovi. Tomu zas myšlienky predbiehali jazyk natoľko, že chrlil všetky slová naraz.“
