Druhý raz Lukašenko s poslancami zatočil v novembri 1996, keď v rozpore s platnou ústavou rozpustil parlament a dekrétom vymenoval nové Národné zhromaždenie, ktoré však svet neuznal. Keď poslanci prišli dva dni po referende do práce, čakali ich okolo parlamentu len kordóny polície, ktorá mala jediný príkaz: za žiadnu cenu nepustiť zákonodarcov do vnútra budovy.
Tisícové demonštrácie nepomohli – „neomylný“ Lukašenko cudzie názory nikdy nepočúval. Vtedajší premiér Michail Čyhir, ktorý na protest podal demisiu, radšej utiekol do Ruska, aby na neho nedopadol prezidentov hnev.
Lukašenkova moc sa neopiera o žiadnu politickú stranu – v nej by totiž mohli vyrásť konkurenti a tých on nestrpí. Počas rokov vybudoval efektívny systém vládnutia, tzv. vertikálu, kde sú mu všetci zodpovední: od úradníkov, poslancov a sudcov, až po členov Ústrednej volebnej komisie, šéfredaktorov novín, rektorov univerzít a riaditeľov podnikov.
Ešte v roku 1999, keď sa Lukašenkovi skončilo päťročné funkčné obdobie, si nemohol byť úplne istý. Opozíciou zorganizované náhradné prezidentské voľby nemohol ignorovať. Michaila Čyhira, ktorého opozícia prehovorila, aby sa vrátil a kandidoval, obvinil z finančných machinácií a na niekoľko mesiacov posadil do väzenia. Organizátori volieb, exminister vnútra Jury Zacharanka a podpredseda parlamentu Viktar Hančar, bez stopy zmizli. Desiatky opozičných predstaviteľov zo strachu o život alebo pred väzením utiekli do zahraničia: do Litvy, Poľska alebo do Spojených štátov.
Po mnohých porážkach však opozícia nabrala druhý dych. V októbri 2000 sa bojkotom parlamentných volieb domohla medzinárodného neuznania nového parlamentu. Opozícia využila dočasnú jednotu a do prezidentských volieb v septembri 2001 navrhla spoločného kandidáta – odborárskeho predáka Uladzimira Hančaryka. Lukašenko nariadil domovú prehliadku, polícia skonfiškovala kancelársku techniku nielen v miestnych Hančarykových štáboch, ale i v redakciách nezávislých novín a mimovládnych organizácií. Skonfiškovali státisícky výtlačkov opozičných tlačovín. Automobil, v ktorom išla šéfka Hančarykovho štábu, havaroval, niekto predtým uvoľnil koleso.
Poslednú opozičnú demonštráciu, tzv. pochod protestu, ktorý sa konal tento rok 19. apríla, brutálne rozohnal OMON (špeciálne policajné jednotky). Zvlášť tvrdo zakročil proti mladým ľuďom, ktorých na demonštráciu prišlo najviac.
Opozícia decimovaná represiami sa pomaly chystá k tretiemu nádychu: budúci rok sa totiž konajú komunálne voľby a podľa juhoslovanského scenára by rada obsadila väčšinu miest na radnici v Minsku. Dovolí však Lukašenko opozícii získať moc nad hlavným mestom?
Autor: LUBOMÍR GOMBOSAutor je šéfredaktor internetových novín belarus.cz
