O bieloruskom prezidentovi Aleksandrovi Lukašenkovi sa hovorí, že je posledným diktátorom Európy. Má zákaz vstupu do EÚ, na služobné cesty teda chodí aspoň na Kubu či do severnej Kórey. Kedysi prosperujúca krajina pripojená k sovietskej ríši sa pod jeho samovládou zmenila na štát zmietaný v ekonomickej kríze a odsúdený do medzinárodnej izolácie.
Učitelia a lekári sa už nepamätajú, aký je to pocit dostať plat. Do oblastí zamorených černobyľskou katastrofou, ktoré tvoria jednu štvrtinu územia, štát sťahuje mladé rodiny. Tí čo protestujú, miznú bez stopy. V lepšom prípade ich strčia do väzenia bez riadneho súdu. Čo nie je dovolené, môže sa cez noc stať zakázaným.
Bielorusi si Alexandra Lukašenka zvolili v roku 1994. Očaril ich svojím energickým vystupovaním v antikorupčnom výbore. Moc sa mu hneď zapáčila. Len parlament a ústava mu bránili si ju plne vychutnať. V roku 1996 teda vyslúžilý komsomolec vyhlásil referendum o predĺžení svojho funkčného obdobia a obmedzení právomocí parlamentu. Nasledoval impeachment – poslanecký návrh na odvolanie prezidenta. V Minsku sa okamžite zjavili diplomati vtedajšieho ruského prezidenta Borisa Jeľcinovi a primali Bielorusov k dohode: nebude žiadne referendum, ale ani žiaden impeachment. Rusi odišli, impeachment sa nekonal, zato referendum prebehlo pre Lukašenka úspešne. Nastala diktatúra.
Jedenásť rokov po vyhlásení nezávislosti krajiny od Ruska je vláda na čele s Lukašenkom pod priamym vplyvom Putina a ruských oligarchov. Colná únia zabezpečuje, že tovar importovaný zo Západu preclia v Bielorusku a už zbavený cla ho prevezú do Ruska. Lukašenko má za to percentá. Peniaze z paralelnej ekonomiky mu umožňujú udržiavať pri živote svoj osobný mocenský aparát súbežný s tým štátnym. Volá po pripojení Bieloruska k Rusku a vyhlasuje že len „plní vôľu ľudu“. Podľa niektorých prieskumov je však za pripojenie k Ruskej federácii asi 12 percent Bielorusov.
Moskve Lukašenko vyhovuje. Opoziční bieloruskí politici tvrdia, že Rusko má v Bielorusku výhodnú základňu v strednej a východnej Európe. Ťažko sa vzdáva krajiny, cez ktorú vedie ruský plynovod.
Posledné parlamentné voľby sa ťahali päť mesiacov. Volebná účasť v októbri 2000 bola taká nízka, že sa vládne kruhy v marci 2001 rozhodli nariadiť zopakovanie volieb v trinástich obvodoch. Zahraniční pozorovatelia vyhlásili voľby za zmanipulované. V septembri 2001 sa Alexander Lukašenko opäť dostal do prezidentského kresla.
Jeho druhé volebné obdobie sa blíži k polčasu a hospodárstvo krajiny krachuje: tisícky zamestnancov malo začiatkom mája nútené prázdniny, lebo ich výrobky nemá kto kupovať. Aktívni odporcovia režimu volajú po rozdelení moci medzi zákonodarcov, políciu a súdne orgány. Tá však zatiaľ ostáva v rukách šarmantného vládcu. (zo)
