Foto archív

Ako 18-ročný založil organizáciu Majstrounia (Dielňa), prvý mládežnícky spolok svojho druhu vo vtedajšej Bieloruskej sovietskej socialistickej republike, ktorý sa venoval kultúrnym otázkam bieloruského národa. V roku 1987 stál pri zrode prvej celonárodnej štruktúry s názvom Talaka (Spolok), ktorá združila väčšinu neformálnych bieloruských organizácií. Spolok sa stal o rok neskôr základným kameňom Bieloruského ľudového frontu, ktorého predsedom sa Viačorka v roku 1999 stal. Má tri deti, žije v Minsku.

Vincuk Viačorka je bieloruský opozičný politik. Má perfektnú angličtinu a hlboký hlas. Rumenec, ktorý mu vstupuje do tváre pri niektorých témach, ho však odlišuje od jeho pragmatických kolegov zo západnej Európy. O svojej práci opozičného politika hovorí: „Je ťažké hrať šach, keď na vás súper útočí šachovnicou.“

Ako predseda jednej z opozičných strán Bieloruského ľudového frontu sa chystá prelomiť začarovaný kruh, ktorý Lukašenkovi zabezpečil volebný úspech. Volič nechce voliť Lukašenka. Je však presvedčený, že ho budú voliť susedia, a tak mu predsa dá svoj hlas. A jeho susedia postupujú rovnako.

Aký je vzťah medzi Lukašenkom a komunistami?

„Komunisti sa cítia ukrivdení za to, že im Lukašenko vzal rétoriku. Lukašenko považoval mnohých zo starej komunistickej nomenklatúry za nepriateľov. On patrí k mladšej generácií komunistov – komsomolcov. Vyhodil ich z postov. Oni preto považujú Lukašenka za svojho osobného, nie politického nepriateľa. Lukašenko je ich konkurentom. Komunistická strana pritom hrá na rovnakom voličskom poli – používa rovnaké ideologické schémy. Lukašenko buduje ekonomiku na sovietsky štýl. Súčasne využíva ovocie kapitalizmu – vlastní gigantický holding s názvom Bielorusko. Takže on a komunisti sú príležitostnými nepriateľmi, ale nie kvôli rozdielom hodnôt či vízií.“

Na Slovensku veľa ľudí pociťuje určitú nostalgiu za komunistickým režimom. Ako je to s Bielorusmi?

„Ľudia majú bohužiaľ krátku pamäť. Mnoho menej vzdelaných ľudí volilo Lukašenka vo voľbách v roku 1994, lebo im sľúbil, že vráti do krajiny atmosféru zo sovietskych čias. Starší ľudia spomínajú na tie časy, lebo boli vtedy mladí. Každý cíti nostalgiu za časmi keď bol silný, zdravý, miloval a bol milovaný. Okrem toho vtedy existovali takzvané sociálne záruky. Ale ľudia už zabudli na ten tlak, zabudli na dlhé rady, na nedostatok, aj na to, že krajina bola izolovaná. Som však šťastný, že Bielorusi do štyridsať, štyridsaťpäť rokov sú definitívne proti komunistickému režimu. Rád by som varoval ľudí z poskomunistických krajín: Nezabudnite, aká bola realita v tom postkomunistickom veku. Budúcnosť nemožno predpovedať. Veľa vecí záleží na ľudskej iniciatíve. A vtedy bola každá iniciatíva paralyzovaná. Návrat ku komunizmu znamená návrat k diktátorskému režimu.“

Akú stratégiu používa vaša opozícia? Na Slovensku sa spojili opozičné strany a s podporou tretieho sektora išli do volieb v roku 1998. Aký je váš model?

„Na Slovensku existuje deliaca čiara medzi politickými stranami a tretím sektorom. V našom prípade sa každá politická, ekonomická či občianska aktivita, ktorá je mimo kontroly režimu, považuje za politickú, a teda nepriateľskú. To núti aktivistov tretieho sektora zaujať politickú pozíciu. Existuje veľa zákonov namierených proti nezávislosti mimovládnych organizácií. Napríklad všetky prostriedky na pomoc prichádzajúce zo zahraničia musia prejsť vládnym „Oddelením humanitárnej pomoci“. Mimovládne organizácie aj odborové zväzy spolupracujú s politickými stranami hlavne na lokálnej úrovni. Napríklad počas poslednej prezidentskej kampane si opozičné politické strany s mimovládnymi organizáciami rozdelili úlohy. Strany robili politickú kampaň, tretí sektor zase monitoring volieb a takzvanú mobilizačnú kampaň. Vyzývali mladých, aby išli voliť. Hlavnou témou diskusií v našej krajine bolo, že štyri mesiace meškajú platy učiteľom, alebo či máme stratiť nezávislosť, či je ohrozená a či za ňu vôbec nebojovať. Politická scéna nie je rozdelená na ľavicu a pravicu, ale na za a proti nezávislosti. Ide teda o úplne iné problémy než má Slovensko.“

U Vladimíra Mečiara existuje fenomén vodcovského vyžarovania, ktorý spôsobuje, že ho jeho prívrženci iracionálne volia bez ohľadu na to, ako si v politike počína. Funguje to u Lukašenka?

„Samozrejme, to je predsa typickým znakom vodcov tohto druhu. Začínajú výrok jednou myšlienkou a končia úplne inou. Gestami, mimikou, hlasom iracionálne ovplyvňujú svojich voličov. Bohužiaľ, je u nich takmer nemožné použiť racionálny argument. Penzie sa nevyplácajú, a sľúbil to. Krajina je izolovaná, a sľuboval niečo iné. A oni mu veria. Radšej povedia: on je fantastický vodca, ale jeho ministri a pobočníci, tí sú zlí. Niekedy Lukašenko používa zvláštne nástroje manipulácie verejnej mienky. Pozve si štátnu televíziu, lebo my máme iba štátnu televíziu, pozve ministrov, a verejne ich zopár prepustí. Ty, ty a ty von a ste zatknutí, povie. Minister odchádza v želiezkach, ostatným pohrozí. Niektorým ľuďom sa to páči. Vidíte, to je silný chlap, všetko má pod kontrolou, krajina je predsa len v poriadku, to len tí ministri pokazili, hovoria si ľudia. Ale zabúdajú, že práve Lukašenko je zodpovedný za vymenovanie ministrov. To je jeho tím. Lukašenko pred časom strávil pár týždňov v Rakúsku. Zamiloval si lyžovanie. A keďže v Bielorusku nie sú žiadne hory, nariadil, aby preňho vybudovali umelú horu. Toto je len príkladom šialeného spôsobu myslenia ľudí s neobmedzenou mocou, ktorí stratia spojenie s realitou.“

Aké vzťahy s režimom má pravoslávna cirkev v Bielorusku?

„Lukašenko sám seba nazýva ,pravoslávnym ateistom‘. Raz ho hlava bieloruskej odnože ruskej pravoslávnej cirkvi pozvala na veľkonočnú omšu. Ľudia videli Lukašenka v kostole a zdravili: ,Christos voskres‘ (Kristus vstal z mŕtvych). On odpovedal na všetky strany: ‚Ďakujem, ďakujem.‘ Epizóda ilustruje, že Lukašenko je typickým produktom sovietskej éry, typický komsomolec s vysušeným mozgom. Ale súčasne, vzhľadom na určité špecifické črty ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá bola úplne závislá od sovietov a doteraz je orientovaná na Moskvu, ju Lukašenko považuje za dobrý nástroj vládnutia. Pravoslávna cirkev je voči nemu lojálna a podporuje ho. Toto je veľmi nebezpečné pre našu krajinu, v ktorej tradične koexistujú rozličné náboženstvá. Veľké územie obývajú katolíci. Bielorusi boli tradične grékokatolíkmi, tak ako je to u vás na východnom Slovensku v rusínskej oblasti. Protestantizmus je typický zase pre brestskú oblasť, z ktorej pochádzam. Vďakabohu, u nás je zakorenená hlboká tradícia náboženskej tolerancie. Predstavte si, že v meste, kde na námestí vedľa seba stojí katolícky kostol, pravoslávna cirkev, moslimská mešita a židovská synagóga by vypukol náboženský konflikt – to by bolo sebadeštruktívne.

Takéto (Lukašenkovo) uprednostňovanie len jednej viery môže túto toleranciu ohroziť. Môže vyvolať konflikt. Ak pravoslávnu cirkev vyhlási za jedinú lojálnu, a iné viery za potenciálne nepriateľské, bude to provokácia. V televízii sa napríklad objavilo niekoľko antiprotestantských programov. To je nebezpečné pre celý región východnej a strednej Európy.“

Totalitné režimy vytvárajú atmosféru vzájomného upodozrievania a vytláčajú ľudí z verejných priestorov námestí, spolkov či kaviarní do súkromia bytov. Kde sa stretávajú Bielorusi?

„Naša krajina bola sovietskou republikou – u nás neexistuje zvyk stretávať sa v kaviarni. Stretávame sa v kuchyniach, niekedy v lese. Štátna moc vytlačila naše demonštrácie z centier miest na periférie. Ľudia boli predtým uzavretí, teraz však začínajú spolu hovoriť. Dôvodom sú ekonomické problémy. Keď ľuďom začali meškať platy, začali sa verejne vyjadrovať. Hovoria nahlas hoci v autobuse – videl som to.“