V predmestskej štvrti Terranoir prudko zabrzdil Renault 19. „Chalani aspoň na chvíľu,“ neodolal a s iskrou v očiach vybehol za loptou medzi neznáme decká na čierny prašný pľac za domčekmi na periférii. Ľubomír Moravčík, čerstvá akvizícia francúzskeho prvoligového Saint Etienne, pred dvanástimi rokmi stihol svoj profesionálny tréning a zároveň nie prvýkrát potvrdil svoju pôvabnú diagnózu: nevyliečiteľný futbalový srdciar.
Keď sa neskôr dozvedel, že Peter Dubovský prestúpil zo Slovana do Realu Madrid, moravčíkovsky spontánne mu na diaľku odovzdal svoje kapitánske céčko na drese slovenskej reprezentácie. „Najvýznamnejší prestup v histórii slovenského futbalu. Peter si zaslúži byť kapitánom a ja mu zo srdca želám v Madride veľa šťastia.“
Počas šiestich sezón v Saint Étienne odchádzal zo štadióna Geoffroy Guicharda často zadným vchodom so synom Matúšom na pleciach. Inak by ho pred polnocou nedostal do postele, lebo nezvykol odmietnuť autogramy fanúšikom, ktorí jeho meno pravidelne vyvolávali dlho po zápasoch. Za všetkým lásku hľadajúci Francúzi sa neomylne zamilovali do horúceho srdca Slováka, podobne ako dávnejšie na druhom konci sveta frankofónny Quebec do hokejistu Petra Šťastného.
Impulzívny „Ritko“ Moravčík vedel byť, najmä v mladších rokoch, aj protivný. Na svoju tvrdú palicu spomínal rýdzou nitrančinou: „Keď sa mi nestelo trénovať, len som sa postavil pri tyčku a pozeral na ostatných. Ale keď som potom večer zaspával, mrzelo ma, že som trénerovi narobil starosti. Nikdy som sa nepovažoval za veľký talent. Veď ja ani nie som žiadny kúzelník. Len takto seknem krátku kľučku pod seba a potom sa snažím presne nahrať. To Bochno (M. Bochnovič – pozn. red.), to bol najväčší talent nitrianskeho futbalu.“
Nespravodlivý osud sebaspaľujúcej futbalovej vášne postihol Moravčíka vo štvrťfinále MS 1990. V zápase s Nemeckom reklamoval faul súpera dôkazom vlastnej strhnutej kopačky. Tá mu však komicky vyletela nad hlavu, za čo ho rakúsky rozhodca Kohl poslal predčasne z trávnika.
