Dnes večer má Opera Slovenského národného divadla premiéru Mozartovho Dona Giovanniho. Bude ho režírovať hviezdny Jozef Bednárik. V hlavných úlohách sa predstavia EVA JENISOVÁ a DALIBOR JENIS.

Identifikujete sa s operou dvadsiateho storočia?

E. J.: „Nešpecializujem sa na modernu. Opera Proces súčasného francúzskeho skladateľa Philippa Manouryho na Kafkovu predlohu bola ako dielo veľmi zaujímavá, ale napríklad Janáčka považujem viac za romantika ako za súčasného skladateľa. Jeho Káťu Kabanovú som spievala vo Viedni, v londýnskom Covent Garden, v Nancy, ale i na Novom Zélande. A Líšku som robila napríklad v Buenos Aires.“

Dnes večer sa objavíte v postave Donny Anny. Už ste sa s ňou stretli?

E. J.: „Áno, vo Frankfurte nad Mohanom sme spievali aj s Daliborom tie isté úlohy, aké nás čakajú dnes večer. Je to už tretia postava v opere Don Giovanni, ktorú spievam. V Bratislave bola mojou prvom úlohou Zerlina, neskôr Donna Elvíra.“

Ako sa cítite v inscenácii Jozefa Bednárika?

E. J.: „Spolupracovali sme už v Gounodovom Faustovi a ja sa dodnes k tejto inscenácii rada vraciam. Vyhovuje mi, keď sa dianie na javisku podčiarkuje dobrou réžiou, hoci niekedy aj trošku hustou. Bednárik ako režisér dokonale vníma hudbu. Všetko, čo od nás chce, je opodstatnené, premyslené. Mám k nemu veľmi osobný vzťah.“

Aké je súčasná divadelná réžia?

E. J.: „Stretávame sa s režisérmi, ktorí mávajú inscenácie postavené na nejakej koncepcii mimo hudby, sú statickejšie. Stretli sme sa aj s takými, ktorí mali hustejšie prepracovaný dej. A to mi vyhovuje.“

Do akých situácií sa ako speváci dostávate?

D. J.: „Najpríjemnejšie to bolo v naštudovaní Pikovej dámy v parížskej opere Bastille. Nastúpil som do hotovej inscenácie. Celý tím tvorcov mi najprv podrobne vysvetlil, aká je predstava, aké sú kostýmy a prečo a až potom sa skúšalo. Bol som fascinovaný dôslednosťou prípravy. Koncepcia bola moderná, ale jasná a zreteľná. To je profesionalizmus. Aj Jozef Bednárik patrí k tým tvorcom, ktorých voláme dokonalý profesionál.“

Ako sa cítite ako Don Giovanni?

D. J.: „Zle.“

Zle?

D. J.: „Don Giovanni je za hranicou môjho fachu. Basbarytón alebo zrelý barytón. Má partie pre hlboký bas a partie, kde spieva ako lyrický barytón. A navyše, je stále v pohybe. Hrá, beží, zvádza a popritom to ťažké spievanie. Našťastie mám za sebou skúsenosť z Turína, kde režisér a autor kostýmov vymyslel záletníka, prevteľujúceho sa na každé zvádzanie do inej osoby. Prezliekal som sa štrnásťkrát za večer. To ma vyzbrojilo na bratislavskú inscenáciu.“

A Donna Anna?

E. J.: „Donna Anna má toho pohybu menej, čo mi pri náročnom spievaní vyhovuje.“

V programe parížskej opery figurujete ako Figaro v Barbierovi zo Sevilly. Žeby naplnenie sna?

D. J.: „Barbier mi v tomto momente sedí najlepšie. Kdekoľvek sa v Barbierovi predstavím, chcú ho znovu. Je to pre mňa znamenie: toto je to, čo mám teraz robiť.“

Spievate na celom svete. Kde je o vás najväčší záujem?

D. J.: „Nedá sa jednoznačne odpovedať, ale do Paríža sa vraciame často.“

A koncertné spievanie? Zaujíma vás?

E. J.: „Nedávno sme spolu spievali v Brahmsovom Requiem v Bologni pod vedením Daniela Gettiho.“

D. J.: „Na domácej scéne sa však zatiaľ ako koncertní umelci predstaviť nemôžeme.“

Prečo?

D. J.: „Je to pravdepodobne aj preto, že šéfom Slovenskej filharmónie je Ondrej Lenárd, s ktorým sme sa v minulosti profesionálne nezhodli.“

Ako vníma zahraničné publikum súčasnú hudbu?

E. J.: „Manouryho Proces spôsobil nadšenie vo vedení opery, u kolegov a kritikov, a publikum to prijalo vrúcne.“

Čo treba urobiť pre súčasnú hudbu, aby to tak bolo vždy?

D. J.: „Súčasná hudba sa nedá robiť v rámci bežného rozpočtu. Proces bola objednávka ministerstva, peniaze boli určené na tento projekt.“

Čo by sa malo v slovenskej hudbe zmeniť?

D. J.: „Pracovná disciplína. Ten, kto má niesť zodpovednosť, ju nenesie. Ten, kto si má plniť povinnosti, si ich neplní. Nehovorím, že to všade vo svete funguje, ale naša mentalita je taká.“

Aká?

D. J.: „Máme pocit, že môžeme všetko a nemáme rešpekt, nie sú určené žiadne pravidlá. Tým trpí aj kultúra.“

Ste dvojica, aký je váš umelecký dialóg?

D. J.: „Veľmi dobrý. Počúvame jeden druhého a radíme si.“

VIERA POLAKOVIČOVÁ