Stanislav Štepka sa v poznámke na obálke knihy Iľfa a Petrova Zlaté teľa (Európa, Bratislava 2002, preložil Ján Ferenčík) právom čuduje, ako je možné, že v Sovietskom zväze sa našli takíto autori, píšuci s nevídaným humorom o krajine, ktorá bola súca skôr na parodovanie ako na žitie. K tomu sa dá ešte dodať, že Iľf a Petrov sa napriek ostrej kritickosti nestali ani raz predmetom povestných uznesení strany o literatúre (existovali už od roku 1920), ako sa ním roku 1946 stal popri Anne Achmatovovej ďalší sovietsky humorista a satirik Michail Zoščenko, ktorého tento frontálny útok celkom zlomil. V ich prípade to musela byť číra náhoda.
Zlaté teľa vychádza v slovenskom preklade už štvrtý raz a jeho hlavný hrdina Ostap Bender pokračuje vo svojej dobrodružnej existencii z predošlého románu (aj Dvanásť stoličiek vyšlo vlani štvrtý raz). Tu ide o hľadanie tajného milionára Korejka, ktorý žije napohľad nenápadným životom tuctového úradníčka, no nepretržite sa strachuje o svoj milión, prechovávaný v kufri.
Iľf a Petrov znovu rozpútali uragán autorskej fantázie, s akou splietajú priebeh tohto neľahkého hľadania, ktoré im poskytuje príležitosť nazrieť do najrozličnejších štruktúr sovietskej moci v období tzv. NEP-u, novej hospodárskej politiky. Bender sa dá dokopy s majiteľom prastarého auta a s dvoma ďalšími výtečníkmi, ktorí mu robia spoločníkov, pomocníkov a figurantov; po pokusoch o „podnikanie“ nájdu nepatrnú stopu a tá ich dovedie k hľadanému.
Dominujúcou postavou je znovu Bender, ktorý si naozaj zaslúži prezývku veľký kombinátor, lebo aj z minimálneho náznaku dokáže vyvodiť súvislosti, domýšľať následky, zvažovať najbližšie kroky. Má dokonalý systém, ktorý ráta aj s reakciami druhej strany a okrem jedného razu ich vždy odhadne. Autori si skomplikovali situáciu ešte tým, že z Bendera neurobili zločinca schopného akéhokoľvek činu. „Nie som lupič, ale ideový bojovník za platidlá,“ hovorí o sebe a rozmýšľa o „všetkých štyristo statočných spôsoboch odňatia peňazí“.
Iľfovi a Petrovovi sa cez celý tento dej podarilo demaskovať prax budovania novej spoločnosti na všelijakých úrovniach; v úradoch, inštitúciách, podnikoch sú priam húfy tých, čo predstierajú svoju dôležitosť; musia, pretože aj potreba ich zamestnávateľov je predstieraná. Spisovatelia nezobrazujú rozpor medzi ideálom a skutočnosťou, ale medzi lžou a skutočnosťou. Je to osobitý druh humoru, v ktorom je všetko smiešne zároveň tragické. A ani postava Bendera neostala ušetrená od tohto krutého paradoxu.
Keď totiž dosiahne svoj cieľ a vymámi od Korejka hľadaný milión, naraz nevie, čo ďalej. Ale ani autori akoby neboli vedeli, čo ďalej, lebo ich postava v skutočnosti netúži po mamone, a tak ju nechajú urobiť zopár nerozvážnych rozhodnutí vrátane toho konečného, keď sa orabovaný o všetko bohatstvo na rumunských hraniciach vracia absolútne chudobný nazad. Dosť sa to prieči duchu Benderovej vynaliezavosti; ešte aj to, že s takým bohatstvom ho nechávajú prejsť pešo cez zamrznutú rieku ako nejakého chudáka.
Nadežda Mandeľštamová vo svojich pamätiach napísala, že „čitateľ šesťdesiatych rokov si pri čítaní nesmrteľného diela dvoch mladých barbarov vôbec neuvedomuje, kam ich satira mieri“. Mala zrejme na mysli, že čítať ho ako kritiku nedostatkov systému by bolo chybou. Je to kritika systému samotného.
