Taký človek - a celá jeho rodina - myslia na jedlo. Abstraktné myšlienky sú pre nich luxusom, ktorý si žiada čas, informácie a dôvod uvažovať o veciach, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako z akejsi inej galaxie.
Pravdou je, že obyčajných Kubáncov oveľa viac ťaží ich osobné embargo, ktoré ich premenilo na slepé a nemé figúrky. Diskusia o americkom embargu bledne v porovnaní s ťažkou domácou situáciou. V tejto krajine je skutočnou blokádou, blokádou, ktorá postihuje každodenný život obyvateľov, vládnuci režim. Je to slučka, ktorá má zabezpečiť, aby Kuba zostala nehybná a chudobná.
Politický mŕtvy bod, na ktorom sa USA a Kuba už dlhé roky nachádzajú, je bežným občanom krajiny úplne ľahostajný. Chcú len užšie vzťahy s Amerikou, kde bývajú ich rodiny a priatelia. Ale žiadny politický proces k tomuto cieľu dosiaľ nevyšliapal cestu. Patová situácia medzi oboma krajinami sa tak týka len tých Kubáncov, ktorí majú čas rozmýšľať nad vyššími politickými problémami.
Títo ľudia čítajú noviny, ktoré od A do Z vznikajú v úradoch komunistickej strany, sledujú len dva televízne kanály, oba z rovnakého materiálu, a počúvajú rozhlasové stanice, ktoré do éteru púšťajú stokrát ošúchané prejavy. Na Kube neexistuje voľný pohyb informácií a jej občania tak čítajú len a len propagandu. Verejnosť má síce o vládnych vyhláseniach svoje pochybnosti, ale nemá ich ako ventilovať. Toto mlčanie akoby potvrdzovalo daný stav vecí.
V skutočnosti Kubánci chcú, aby zmizli rozdiely medzi ľuďmi a ich vodcami a aby sa riešili problémy vo vzťahoch medzi Kubou a USA. Jednoduchý občan chce v malom podnikať, čítať slobodné noviny, organizovať sa v politických stranách, žiť spoločenským životom a vrátiť slobodu nespravodlivo väzneným.
Úrady sa rady vykresľujú ako obete mocného obra, ktorý chce krajinu a jej jednotný národ udupať do zeme, ale keď sa na veci pozriete pozornejšie, zistíte, že tvár obete nevidíte. Kuba nie je jednotným národom, skôr priemernou krajinou postavenou na sústavnom umlčiavaní jej obyvateľov. Dal by sa napísať dlhý zoznam spôsobov, ktorými štát zneužíva a týra svojich občanov rovnako otrasne, ako sa vraj podľa neho k nemu správajú jeho nepriatelia.
Peniaze, ktoré vláda míňa na to, aby iné krajiny sveta presvedčila o štedrosti kubánskeho zdravotníctva a školstva, by mala vziať a použiť na riešenie skutočných potrieb kubánskeho národa. Zdravotníctvo je čoraz horšie a systém školstva nedospel ďalej než k jednotnej štruktúre politickej indoktrinácie. Rodičia sa nesmú vyjadrovať k tomu, ako školy vychovávajú ich deti. Sľub vodcov ochraňovať nezávislosť národa znie veľmi falošne. Hovoriť o Kube a slobodnej vôli je hanebnosťou a zločinom na ľuďoch. Pred niekoľkými týždňami uväznili a onedlho zrejme odsúdia tridsaťšesť aktivistov za ľudské práva, prispievateľov do alternatívnej tlače a predstaviteľov rodiaceho sa hnutia za občianske práva.
Všetci sa zhodneme na tom, že človek nie je povinný žiť svoj život podľa jedného pána alebo filozofie, že ľudia musia žiť slobodne a tešiť sa z práva na bohatú a šťastnú existenciu s rodinou a priateľmi. Na Kube však ľudia žijú uprostred propagandistického stroja, ktorý dnes a denne bez výnimky zasahuje do života a ktorý vie ospevovať ovzdušie ľudovej veselice a vystihnúť radosť vykastrovaného žrebca spôsobom, ktorý omamuje nevinných, inšpiruje nevedomých a oblažuje sklamaných.
Takže Kubáncom napokon neostáva iné, ako týmto skostnateným nezmyslom veriť. Stotisíc mladých ľudí sa tak vydáva na cestu životom posiatym nebezpečnými symbolmi a obrovskými ťažkosťami. Vycítili, že Kuba má do budúcnosti dvere zatvorené, a tak usilovne pracujú len pre svoje vlastné dobro.
Autor: RAÚL RIVERO CASTANEDA(Autor je básnikom a novinárom žijúcim na Kube, je držiteľom Davidovej ceny za poéziu z roku 1968)
