FOTO – TASR
„Kto dospieval v tábore socializmu, je nenapraviteľne nakazený ostalgiou. Ostalgia je zvláštnou odrodou nostalgie, clivoty za minulosťou, ktorá sa nenávratne minula, za minulosťou východnej (ost) Európy. S ostalgiou sú spojené všetky pekné spomienky, ktoré sa v ľudskej pamäti uchovávajú dlhšie ako spomienky na negatívne skúsenosti s totalitou v každodennom živote. Ostalgia je mentálny filter, ktorý bráni ostalgikovi využiť možnosti otvorenej, demokratickej spoločnosti, sťažuje jeho ľudskú sebarealizáciu a zaklína ho do občianskej pasivity,“ hovorí nemecký spisovateľ THOMAS BRUSSIG a vysvetľuje: „Pojem ostalgia vznikol po zjednotení Nemecka na území bývalej NDR. Vyjadruje však jednu z príčin blbej nálady časti spoločnosti vo všetkých postkomunistických krajinách.“Thomas Brussig je jedým z najčítanejších nemeckých autorov. Uverejnená esej je z knihy „Nostalgia. Eseje o clivote za komunizmom“, v ktorej známi spisovatelia (Ukrajinec Jurij Andruchovič či Chorvátka Dubravka Ugrešić) analyzujú vedomie ľudí v postkomunistických krajinách. Posledné mesiace Nemeckej demokratickej republiky poznamenal proces vymazávania pamäti. Začalo sa hovoriť o vlastnej spoluzodpovednosti, ale po pocite úľavy zo získania občianskych slobôd začali aj občania bývalej NDR pociťovať čosi ako hanbu. Hanbili sa za to, že sa dali strhnúť sloganmi, že vychovávali svoje deti v klamstve, že sa kvôli strachu, naivite či kariére oddali veci, ktorá už dávno stratila príťažlivosť.
S pocitom hanby nedokáže žiť nikto, a tak „enderáci“ začali púšťať do obehu hrdinské legendy. Všetci sa začali navzájom presviedčať, že boli odjakživa proti. Každý vyrozprával svoju históriu odporu, každý bol prenasledovaný, ukrivdený, alebo nejako postihnutý. Rovnako ako po roku 1945 každý Nemec ukrýval svojho Žida, po roku 1990 všetci „enderáci“ zverejňovali svoje disidentské biografie. Bolo to absurdné. Veď keby to bola pravda, NDR by nepretrvala 40 rokov a berlínsky múr by nebol symbolom rozdelenia celých 28 rokov.
Namiesto otázky – Čo by som už nikdy v živote neurobil? – sme zo všetkých strán počuli – Už vtedy som bol zrnkom piesku v súkolí systému.
Tento chorál hlasov vyústil do konsenzu. Každý hitlerovec slúžiaci v armáde, každý horlivý učiteľ, každý súdruh sa dištancoval od systému. Milióny obyčajných oportunistov ich vďačne napodobňovali.
Iba Stasi nemohla zmeniť svoju tvár. Démonizovanie Štátnej polície, pripisujúce tomuto ozrutnému aparátu (i všetkým, čo v jeho službách pracovali) inteligenciu a efektivitu, spôsobilo, že zbabelosť sa začala vnímať ako racionálne správanie sa – takej Stasi sa bolo treba báť.
Zahnaní do nemeckého košiara
Tieto zjednodušené počty pasovali do koncepcie politiky. Katarzia predsa potrebuje svoj čas, prednosť má zjednotenie. Heslo prvých víťazov slobodných volieb znelo: Nijaké experimenty! Občania NDR sa zverili do rúk tých, čo si počínali lepšie. Nič nového pod slnkom. Rozhrešenie prijali všetci s úľavou. Vyjadrili sme svoju vďačnosť, vyhlásili, že chceme byť Západom. Prešli sme na stranu nepriateľa, stali sme sa najhorlivejšími protivníkmi NDR – štátu, ktorý sám seba považoval za absolútny protiklad západného Nemecka. Stali sme sa národom disidentov, sami sme sa zahnali do košiara nemeckej jednoty.
Západ túto hru prijal. Keď parlament v roku 1990 diskutoval o pripojení podľa článku 23 (pripojenie nie je predsa zjednotením, ako teda možno hovoriť o opätovnom zjednotení? Jeden pojem, dve klamstvá: čo znamená „opätovné“?, čo znamená „zjednotenie“?), novozvolené vlády sa pretekali v demontovaní NDR. Zruinované hospodárstvo, bankrot štátu, politika, školstvo, administratíva, polícia, armáda, doprava, telekomunikácie či médiá – to všetko sa označilo za zlé. Vzápätí sa objavila logická otázka: Čo vlastne vkladáme do zjednoteného Nemecka?
Odpovedal nám sám kancelár Kohl: Ľudí, ktorí ani po štyridsiatich rokoch straníckej indoktrinácie nezaváhali, keď mali možnosť vybrať si Západ.
No a keď nás už označili za národ nemeckých patriotov, museli sme dokázať, že nimi naozaj sme, a začali sme vypaľovať sídla zahraničných gastarbajtrov.
Keď sa už hovorí o opätovnom zjednotení, tak to „opätovné“ sme si vyložili tak, že sa začneme zjednocovať na mieste, kde jednotné Nemecko v roku 1945 skončilo.
Jedno je isté: nemecké zjednotenie sa nepodarilo.
Verní lokaji NDR?
Demontovanie zruinovaného hospodárstva spôsobilo nezamestnanosť. Nastalo to, pred čím nás komunisti vždy vystríhali. Blahobyt na Západe, vbíjali nám do hláv, je imponujúci, ale každému tam hrozí strašný osud nezamestnaného. A zrazu sme videli, že už krátko po zjednotení každý štvrtý „enderák“ stratil prácu. Už vtedy sme pocítili clivotu za komunizmom?
Ocitli sme sa pred dilemou: zrazu sme prestali byť pyšní na to, že sme Nemci. Rovnako ako sa nikto nepriznával k budovaniu NDR, teraz si nechcel priznať, že volil Helmutha Kohla. My, občania bývalej NDR, sme zrazu boli proti Nemcom (vždy sme proti nim boli). Ešte vždy sme vernými sluhami svojho štátu? Čo si počať s týmto podozrením?
Nostalgia na predaj
„Nie všetko bolo zlé.“
Táto veta sa stala nesmierne populárnou v kabaretných programoch. Nemci na jednej a druhej strane (západniari a východniari) sa dostali do konfliktu. Nemci zo Západu chápali zjednotenie ako pripojenie, pričom do Východu nezaštepili len západnú marku, ale aj zákony, a čo je ešte komplikovanejšie, aj pravidlá, návyky a celú kultúru práce. Napomínali nás kvôli každej chybe, či už vyplynula z nesplnených očakávaní, lenivosti, ale aj, čo je zvlášť pikantné, zo zdravého úsudku či citu pre spravodlivosť. Nie div, že zrazu sa zo všetkých strán začalo ozývať: Nie všetko bolo zlé.
Inými slovami: Vlastne, bolo nám celkom dobre.
A keďže bolo celkom dobre, prečo si máme vyčítať, že sme neboli dosť tvrdo proti? Táto čarodejná vetička nás chránila nielen pred nárokmi novej každodennosti, ale aj pred individuálnou zodpovednosťou za svoje činy v NDR, pričom o prvom aspekte sa otvorene diskutovalo, o druhom mlčalo.
Tak sa zrodila nostalgia za NDR, z ktorej sa napokon vyvinula ostalgia.
Ostalgia išla dobre na odbyt. Lokálne rozhlasové stanice začali vysielať niekdajšie zábavné programy a „našim hviezdam z tamtej doby“ otvorili široké možnosti návratu. Špeciálne agentúry začali organizovať po celom Východe mamutie turné pre skupiny bývalej NDR, ktoré sa už rozpadli, ale po zjednotení sa opäť dali dokopy. Putovali z mesta do mesta, všade nachádzali vďačné publikum, predávali svoju produkciu na všetkých nosičoch v miliónových nákladoch.
V prvej polovici 90. rokov som mal dojem, že účtovanie s minulosťou NDR (pre mňa, osobne vysporiadanie sa s osobnou kompromitáciou a pocitom porážky) je možné. Museli by sme sa však odraziť od vety „všetko bolo zlé“ a tú neskôr zrelativizovať. Lenže z obavy, že Západ by mohol zneužiť priznanie, že „všetko bolo zlé“ na to, aby odôvodnil nespravodlivosť, vraveli sme radšej „nie všetko bolo zlé“, v nádeji, že temné stránky NDR nejako zamaskujeme, premlčíme.
Veselý reálny socializmus
V tom čase som napísal román Hrdinovia ako my. Morálnym posolstvom tohto románu je hanba. Hanba hovoriť o vlastnej hlúposti, vlastnej zaslepenosti, vlastnej zbabelosti (podľa mňa tri základné zdroje individuálneho zlyhania v NDR.) Môj hrdina v prvej osobe hovorí o svojom zlyhaní a robí to neobyčajne otvorene. Jeho hlúposť, zbabelosť a zaslepenosť prevyšujú všetko, s čím sme sa v každodennom živote NDR stretávali. Môj hrdina sa nekompromituje iba ako jedinec v dejinách, ale aj ako muž, a rozpráva o tom s odzbrojujúcou úprimnosťou. Dúfal som, že môj román pobavenému čitateľovi ukáže (časti románu sú vyslovene komediálne), ako úprimná konfrontácia s vlastným zlyhaním človeka očisťuje.
Keď román v roku 1995 vyšiel, stal sa bestsellerom v celom Nemecku. Dovtedy sa všetky témy zaoberajúce sa bývalou NDR považovali za nudné, nepredajné. Úspech som dosiahol vďaka smiechu. Morálne posolstvo si ľudia všimli, ale nevyvolalo verejnú diskusiu. Kniha sa stala príkladom, ako písať o reálnom socializme veselo, bez hlbšej spoločenskej analýzy, bez sebaspytujúcich otázok (kedy došlo k zrade ideí?). Využil som rekvizity vtedajšej každodennosti, názvy produktov, názvy firiem, citoval som vety zo školských učebníc, z obľúbených televíznych programov, citoval som „naše hviezdy tých rokov“. V západnej Európe preložili knihu okamžite vo všetkých krajinách, na Východe to trvalo dlhšie. Riaditeľka veľkého poľského vydavateľstva mi na knižnom veľtrhu vo Frankfurte povedala: Poliaci nemyslia na to obdobie.
Vravím: To isté sme si mysleli aj my o „enderákoch“.
Nedala sa presvedčiť. V Nemecku sa Hrdinovia… dožili dvadsiatich vydaní v priebehu siedmich rokov.
Západ pukal od závisti
Hrdinovia..“ však ani v Nemecku, napriek úspechu, nevyvolali diskusiu o „enderáckom dedičstve“. Naopak, postrehol som, že čoraz častejšie rozprávam príbehy „z tej doby“. O každodenných improvizáciách pri nákupoch, o spontánnych zábavách, o konfliktoch s mocou, ktoré sa skončili bez vážnejších dôsledkov. Uvedomil som si, aké obodrujúce sú tieto spomienky. Jednoducho som už nemohol nenávidieť NDR tak veľmi ako koncom 80. rokov. A to napriek tomu, že som vedel, aké jalové, nudné, zadúšajúce a pokorujúce boli tie roky strávené v NDR.
V tomto prípade som zdieľal pocity s väčšinou „enderákov“. Aj ja som podľahol nostalgii, hoci moja nostalgia nebola obranou pred čímkoľvek. Bol som spisovateľ, ktorému sa darilo. Moja práca ma uživila. Napriek tomu ma nostalgia opantala. Prečo?
Napísal som knihu Slnečná aleja. Je to vlastne filmový scenár. Film uviedli do kín v roku 1999. Videlo ho 2,5 milióna divákov, čo je jeden z najväčších komerčných úspechov nemeckého filmu.
Producenti ma varovali: Východné témy sa nepredávajú.
Nedal som si povedať: Chcel by som, aby to bol taký film, pri ktorom by západní Nemci pukali od závisti, že im nebolo dožičené žiť v NDR.
Pravdaže, muselo to byť groteskné deformovanie skutočnosti. Režisér Leander Hausmann chcel nakrútiť kultový film, využíval štylizované kostýmy a tanečné sekvencie z dobových muzikálov, ale ja som pri písaní chcel zistiť iba to, o čom je vlastne naša nostalgia.
Aj nostalgik je človek
Slovo nostalgia má konjunktúru. Podaktorí už organizujú pohony na nostalgikov. Kedysi to bolo ináč. Nostalgikov považovali za poctivých ľudí, ktorí poznali život i svet a ich fascináciu minulosťou vnímali s porozumením. Nostalgia je oveľa staršia ako clivota za NDR či clivota za komunizmom.
Každý, či skoro každý človek pocíti občas nostalgiu a s chuťou si zaspomína. Východní Nemci nemajú nijakú inú minulosť ako život v NDR. Predmetom našich spomienok môže byť iba táto nepekná doba, lenže proces ľudského spomínania je tajomný. Spomínajúci minulosť prikrášľujú, a to sa nedá vykoreniť, ani keď ide o totalitu. Môj starý otec si myslel, že prvá svetová vojna bola čímsi báječným. Spomínanie nie je zapamätávanie si, udržiavanie v pamäti. Spomienky umožňujú uzavrieť mier s minulosťou, v ktorej je každé príkorie zabudnuté. Spomienky ovíjajú nostalgiou všetko, čo sme kedysi vnímali ako ostré a zraňujúce.
„Šťastní ľudia majú slabú pamäť a bohaté spomienky,“ touto vetou sa končí Slnečná aleja. Pociťujeme nostalgiu, pretože sme ľuďmi.
Čo sa naozaj stalo?
Počas písania tejto knihy som sa presvedčil, akú (literárnu) cenu treba zaplatiť za spomínanie. Vzniká zahmlený obraz, vernosť je nemožná. Slová sú nepresné, prídavné mená opotrebované a vypáchnuté ako v textoch šlágrov. Píšuc o NDR som nemohol byť presný, pretože by som opísal odpudzujúcu krajinu, takú, akou bola v skutočnosti. V mojej knihe vlastne nehovorím nič o NDR, ale iba o tom, ako prebieha spomínanie na NDR. Dokážeme si pripomínať epizódy, neraz presne vieme, ako bolo, kedy sme prvý raz videli akéhosi človeka či nejaké miesto. Nedokážeme si však presne vybaviť súslednosť a kontexty jednotlivých epizód.
Často besedujem s čitateľmi.
Na Východe hovorím: „Ľudia, pokojne spomínajte na NDR. Ale nemyslite si, že vaše spomienky sú pravdivé. Nesmiete hodnotiť NDR z perspektívy vašich spomienok. Prítomnosť nemá nijakú šancu voči NDR uchovanej v spomienkach. O desať rokov si budete myslieť, že ste žili v raji.“
Nemcom zo Západu hovorím: „Ak obyvatelia bývalej NDR radi spomínajú, to ešte neznamená, že si želajú návrat NDR. Robia iba to, čo každý robí rád: Jednoducho, spomínajú.“
Na začiatku 90. rokov som si myslel, že účtovanie s nedávnou minulosťou je možné a potrebné, teraz si myslím, že je to nemožné. Ani budúca generácia, na rozdiel od mládeže z roku 1968, sa nebude chcieť porátať so svojimi rodičmi. Jednak majú deti narodené v NDR malý demografický význam, nedostačujúci na začatie spoločenskej diskusie, jednak otázky, ktoré zanechala totalita v NDR, nemajú rovnakú závažnosť ako katastrofy dvadsiateho storočia. Komu poslúži taká analýza? Dnes nás kvária iné obavy. Enderácki speváci dostali zelenú.
Pravdaže, existujú aj ľudia, ktorí NDR naozaj milujú. Možno pochopiť, že človek, ktorý sa v NDR profesionálne presadil, prijímal rozhodnutia, niesol zodpovednosť a po zjednotení sa stal nezamestnaným, sníva o minulosti. Nikto sa nechce cítiť zbytočným, neužitočným. Nie pred každým sa po zjednotení, hoci sa snažil, otvorila nová šanca. Napriek tomu to nesmieme zľahčovať.
Najhroznejším otrasom je pre mňa poznanie, že nie každý človek potrebuje slobodu. Mnohí sa boja vyzvaní, ktoré sloboda pred človeka stavia. Ochotne ju vymenia za istotu existencie. Nie každý človek je stvorený tak, aby uniesol jemu pridelenú dávku slobody. Podaktorí prikazujú nazývať slobodou aj bezohľadnosť a egoizmus, ale to nie je nič nového.
Sloboda, tento zvod Západu, je v západnej kultúre najzneužívanejším pojmom.
Nie každý, kto sa pohrúžil do nostalgie, túži vrátiť sa do minulosti. A rovnako, nie každý, kto si želá návrat do voľakedajších podmienok, nevie, o čom hovorí.
Autor: Gazeta Wyborcza
