Z predstavenia Liliom. FOTO - THEATERTREFFEN

Theatertreffen v Berlíne, ktorá sa skončila včera, je zrejme najprestížnejšia prehliadka činoherných divadiel z Nemecka, Rakúska a Švajčiarska. Koná sa pravidelne v máji a päťčlenná porota kritikov do Berlína pozve vždy desať inscenácií. Výber nie je ľahký: z približne 2000 premiér prichádza do úvahy 150-200 inscenácií a tie porotcovia ozaj aj navštívia.

Výberové kritérium vyplýva z okrídlenej charakteristiky prehliadky: má byť „arénou inovácie“. Ten termín je, pravdaže, zradný, generačný konflikt aj v nemeckom divadle prekvitá, a tak si skupina mladých režisérov, ktorí sa urazili, že do Berlína nepozvali ich predstavenia, ale inscenácie „starých chrenov“ Peymanna, Zadeka a Bondyho, zorganizovala trucfestival vo Frankfurte nad Mohanom, ktorý sa koná paralelne s Theatertreffen takisto v máji. Pritom inscenácie „urazených“ do Berlína pozvala tá istá porota aj vlani a predvlani, len teraz nie - a hneď nasledovala dotknutá reakcia. Takže sú tu prehliadky dve, čo azda viac svedčí o vitalite nemeckého divadla než iba o urazenej samoľúbosti niektorých divadelníkov.

Shakespearov Richard II. v réžii Peymanna - ktorý sa stal intendantom slávneho divadla Berliner Ensemble založenom ešte Brechtom - je zreteľne politicky koncipovaná inscenácia o neľútosnom boji o moc. Inscenácia v sugestívnej čierno-bielej scénickej i kostýmovej výprave, prinajmenšom s dvoma mimoriadnymi hereckými výkonmi, hoci úroveň hereckého súboru Berliner Ensemble zďaleka nedosahuje kvalitu viedenského Burgtheatru, kde Peymann vytvoril svoju veľkú éru v minulom desaťročí.

Viedeň na tomto ročníku Theatertreffen mala najväčšie zastúpenie: štyri inscenácie divadla Burgtheater, čo mnohých aj naštvalo. Porota sa bránila stručne: „Jednoducho sme nemohli nepozvať tých skvelých hercov!“ Tým nevdojak potvrdila, čo je pre ňu základom divadla. Herecké osobnosti sotva čosi nahradí, ani rozhnevaní režiséri nie.

Okrem Luca Bondyho mal v Berlíne dve inscenácie ešte jeden režisér - Michael Thalheimer. V Mestskom divadle v Drážďanoch inscenoval v duchu známej filmovej estetiky manifestu Dogma hru podľa scenára dánskych filmárov Thomasa Vinterberga a Mogensa Rukova Oslava a v divadle Thalia v Hamburgu Molnárovu jarmočnú baladu Liliom. Tá sa hrá sa aj na Malej scéne SND a v Divadle SNP v Martine.

Liliom bol najväčším a najpozitívnejším šokom tohtoročnej prehliadky. Všetko to, čo tvorí inscenačnú tradíciu tejto storočnej maďarskej hry, Thalheimer odvrhol. Nijaká nostalgia, nijaká jarmočná atmosféra, nijaká sladko-bôľna láska, pri ktorej aj „bitka môže nebolieť“. Len prázdny, chladný priestor, Liliom ako Woyzeck vo svete bez lásky, zúfalý z nezmeniteľnosti nudného, surového života. Predstavenie plné bolestnej prázdnoty. Predstavenie so spermiami a krvou, a predsa bez vitálnej vášne.

Na premiére v Hamburgu bývalý primátor von Dohnanyi vykríkol: „To je poriadna hra a treba ju aj poriadne hrať!“ V Berlíne už nikto nekričal. Len divadlo sa takmer zrútilo od mohutného potlesku a dupotu tisícky divákov.

V rámci Theatertreffen sa udeľuje jedna individuálna cena za celoživotné zásluhy v nemeckom divadle. Tento rok to bol herec Bruno Ganz - u nás ho poznáme aspoň z Wendersovho filmu Nebo nad Berlínom. Porota zrejme - v duchu svojho tohtoročného kréda - „nemohla neoceniť toho skvelého herca“.