Žiadny futbalový šampionát nemal takého jasného favorita ako švajčiarsky v roku 1954. Maďarskí zlatí chlapci neprehrali štyri roky. V skupine majstrovstiev sveta vyhrali nad Kórejskou republikou 9:0, potom zdolali Nemecko 8:3 (!). Vo štvrťfinále vyhrali nad Brazíliou 4:2, potom po predĺžení nad Uruguajom 4:2. Najdôležitejší zápas histórie našich južných susedov sa však skončil víťazstvom Spolkovej republiky Nemecko 3:2. Nemožné, neskutočné. Maďari viedli za desať minút 2:0, ale Nemci do 20. min vyrovnali. V 84. min dal Helmuth Rahn krížnou strelou Grosicsovi rozhodujúci gól. Nemci prvý raz ukázali, že pre nich nie je žiadny zápas stratený.

Piaty svetový šampionát bol festivalom útočného futbalu. V 26 zápasoch padlo 140 gólov, čo je priemer 5,3 gólu na zápas. Väčšina mužstiev produkovala už hru dlhých prihrávok s kolmými pasmi. Maďarský tréner Gusztáv Sebes už predtým „vymyslel“ nový systém 4 – 2 – 4 s tým, že do útočenia sa zapájali aj obrancovia. Najmä pre juhoamerické tímy to bolo veľmi prijateľné nóvum. Nemci priniesli zase skvelú organizáciu futbalu. Mali hviezdy (režisér Fritz Walter, strelec Helmuth Rahn, tvrdý centerhalf Werner Liebrich), ale všetci podriadili svoje umenie kolektívu. Maďari nemôžu zabudnúť práve Liebrichovi, že v zápase skupiny (Nemci prehrali 3:8) skopol Puskása. Ten potom dva zápasy pauzoval. Finále si vraj vymodlikal u trénera Sebesa, ale pri svojej zavalitejšej postave s boľavým členkom nebol dosť pohyblivý. V roku 1954 stále ešte neplatilo pravidlo o možnosti striedať.

Československo vo Švajčiarsku neuspelo. Cestovalo zase bez trénera. Nesúrodý kolektív hľadal správnu zostavu. Taktiku založil na obrane. Naše defenzívne poňatie potrestali najskôr Uruguajci (vyhrali 2:0), ale najmä Rakúšania (deklasovali nás 5:0). V Berne a Zürichu sa však predstavil zárodok budúcej slávnej Dukly. V tíme bolo dosť Slovákov (Reimann, Stacho, Pažický, Moravčík, Kačáni, Košnár, Krásnohorský, Laskov, Malatinský), ale niektorí dosť nepochopiteľne nedostali šancu.