Tento týždeň sa filmový divák konečne dočkal: svetovej premiéry Hviezdne vojny Epizóda II, najslávnejšieho filmového festivalu v juhofrancúzskom Cannes, Woodyho Allena a premiéry slovenského filmu Dážď padá na naše duše Vlada Balca v novootvorenom multiplexe v bratislavskom Auparku. U nás sa tým filmové hody zasa na rok skončili.

Režisér Vlado Balco vstúpil do povedomia slovenskej verejnosti pred štyrmi rokmi filmom nakrúteným podľa knihy Petra Pišťanka Rivers of Babylon, hádam jediného čitateľsky úspešného slovenského príbehu zo súčasnosti - o brutálnom a tupom mafiánovi, ktorý vzišiel z kotolne hotela a ovládol celé mesto. Film s bezmocne spatetizovaným záverom bol obsadený samými známymi hercami a premiéra bola avizovaná ako udalosť. Mnohí v ňom videli alegóriu na mečiarizmus, ale jeho sláva sa skončila skôr než Mečiarova vláda.

Svoj nový film Dážď padá na naše duše Balco nakrútil podľa scenára Jozefa Paštéku, napísaného pôvodne pre slávneho režiséra Stanislava Barabáša, ktorý posledné desaťročia života prežil v Nemecku. Zomrel a scenár zostal voľný. Preto sa v úvodných titulkoch píše, že film je poctou Stanislavovi Barabášovi.

Dievčatko a kriminálnik

Kostra príbehu, náhodné stretnutie - kriminálnik a dievčatko - pripomína slávny francúzsky film Léon. Léon bol o náhlej, mlčanlivej, zúfalej a bezhraničnej, nerodičovskej a neerotickej láske medzi tichým dievčatkom a dospelým nájomným vrahom - ani jednému z nich v živote nič iné nezostalo.

V slovenskom filme je kriminálnik, ktorý dievčatko nechtiac unesie v aute pri zúfalom úteku, celkom mladý. Je to dieťa decákov a pasťákov, skôr možný starší brat. A dievčatko, ktoré príbeh miestami svojím vnútorným hlasom aj komentuje, nie je plaché, ale skôr dominantné a usmerňujúce, až materinské. Aj tento model by napokon mohol fungovať, keby nezostal tak smutne nedotiahnutý, nedorobený, a teda umelý.

Úvod s buchotom padajúcich tiel a striekajúcou krvou vo väzenskej cele ešte mal v sebe živú šťavu. Po ňom však neprirodzeností len pribúda. Predovšetkým sa neustále potkýnate o hlavnú postavu. Kika (Katarína Svarinská) je malá filozofka, filantropka, dobrodružka a nevinná detská koketa. Navyše aj detská miss. Tá zmes Pippi dlhej pančuchy, Lolity a víťazky recitačných pretekov je hlboko nedôveryhodná. Ostatne, takmer všetky postavy hrané nehercami nahovorili známe profesionálne artikulujúce hlasy. Účinok profesionálny nie je.

Scenár káže Kike dumať o Bohu spôsobom, ktorý sa považuje za detský. Je hĺbavá outsiderka, ktorú každú chvíľu prepadne otázka, či existuje Boh. A aby sme si nezabudli všimnúť jej osamelú povahu, réžia ju podchvíľou nechá prihovárať sa mačke: „Ty si verná, nie ako ľudia.“ A: „Aj ty si ‚šikmánka‘ ako ja.“ Mačka sa vo vhodnej chvíli vždy spoľahlivo pripletie. Nešikovné, tisíckrát obohraté intermezzá usvedčujú film, ktorý má ambíciu byť drámou, z provinčnej nenáročnosti tradičných inscenácií pre mládež, ktoré predsa tiež vždy boli o nejakom „krehkom vzťahu“ medzi mladými ľuďmi.

Joko, Kikin partner (Erik Ollé), je mladý divoch zúrivo hryzúci potravu, nepoznačený ničím. Vyzerá, akoby vyrástol skôr v pralese než v podsvetí, ale jeho postava aspoň nemá čím vyrušovať. Najviac sa hádam vydarila Kikina nymfomanská mama, ktorá Joka okamžite zvedie, a keď sa dcéra hnevá, urazene reaguje: „Veď si povedala, že mu mám pomôcť!“ Keď sa sexi matka zjaví, dožijeme sa aj drobnej, na počudovanie prekvapivej, dobre pripravenej finty. Ale keďže je v celom filme jediná, bolo by kruté vyzradiť ju v novinách.

Čo scenár potrebuje

Vzťah Kiky a Joka, ktorí sú spoločne na úteku, sa rozvíja na pozadí epizód, ktoré sa akoby večne vracajú z kinematografie šesťdesiatych rokov. Táto poetika je napokon hlavnou pomôckou na rozvoj vzájomnej náklonnosti. Vidíme ich z ničoho nič šťastne pobiehať pod májovým lejakom, ako už toľko filmových párov pred nimi. Múdry jurodivý bezdomovec, nech sa akokoľvek Stanislav Dančiak snažil, je tu len na to, aby nám bolo jasné, že film je poetický. Čo bývalo kedysi svieže, kopírovaním sa len znehodnocuje. Je to viac devalvácia než pocta. Bezdomovec do svojej čistej výslovnosti člena Slovenského národného divadla sem-tam nepravdepodobne prihodí slovko po záhorácko-trnavsky. Dej sa občas posunie bez vnútornej logiky, len preto, že to scenár tak potrebuje. Polovičatostí je priveľa a trestom za ne je, že výsledok sa vám nakoniec nezadrie do duše ani malým pazúrikom. Je tu len obrázok, ktorý ten poetický filmový dážď už akoby hneď aj zmyl.

Je to film z iných čias a aj preto je toľko detailov nepresných. Príbeh jednoducho presadený do dneška prišiel o dôležité stavebné kamene. Motív úteku - z väzenia, z krajiny - nemôže byť dnes tým, čím bol pred rokmi. Dívame sa na ďalší z radu slovenských príbehov, starých, ale pretretých nanovo. Dážď padá na naše duše je vlastne pokus o remake úspešného filmu spred pätnástich rokov. Ktorý, bohužiaľ, Stanislav Barabáš nestihol nakrútiť.