Šestnásty júl 1950. Brazílska Maracana, dejisko posledného zápasu majstrovstiev sveta. Od včasného rána sa do čerstvo dostavaného futbalového chrámu s kapacitou 200-tisíc divákov hrnú verní a šťastní fanúšikovia domácich kanárikov. Po hladkých výhrach nad Švédskom a Španielskom nik v hľadisku nepripúšťa, že by ich miláčikov mohol Uruguaj obrať o premiérový titul. Obozretnosť trénera Brazílie Flavia Costu zanikla vo všeobecnom nadšení.

Keď anglický rozhodca Georg Reader priviedol obe mužstvá na trávnik, 174-tisícový dav (neoficiálne až 200-tisícový) dosiahol prvý vrchol. Po záverečnom hvizde učiteľa zo Southamptonu však bolo na štadióne hrobové ticho, Uruguaj vyhral 2:1 a získal najcennejšiu trofej.

„Nebola tam nijaká čestná stráž, žiadne reči pred mikrofónom ani hymna pre víťaza. Stál som uprostred davu, sácali ma zo všetkých strán, pohár v náručí. Nevedel som, čo robiť. Napokon som zazrel uruguajského kapitána Varelu. Odovzdal som mu sošku a stisol mu ruku akoby ukradomky. Ani som mu pritom nestačil povedať niekoľko slov,“ opísal pozápasové minúty vtedajší šéf FIFA Jules Rimet.

Brazílčania sa do dnešného dňa tešili zo štyroch titulov majstra sveta, toľko nemá nik, no na domácu potupu spred 52 rokov nikdy nezabudnú. Prežili totiž najčiernejší deň svojej športovej histórie. A podľa jedného zo zdrojov mnohí fanúšikovia v návale žiaľu prišli o život. Hneď po stretnutí skákali z balkónov Maracany, iných skosil infarkt.