sveta sa ihneď vyhlásil za prezidenta a po 32 rokoch nepretržitej vlády vystriedal jedného z najdlhšie vládnucich afrických diktátorov. Kabila prebral moc presne pred piatimi rokmi – 16. mája 1997. Na čele štátu vydržal štyri roky, potom ho zabil jeho osobný strážca.

Kabila sa narodil v roku 1939 v Jadotville ako príslušník kmeňa Luba. Študoval politickú filozofiu vo Francúzsku a Tanzánii. Keď krajina v roku 1960 získala nezávislosť od Belgicka, Kabila bol mladým kádrom v politickej strane Patrica Lumumbu, prvého premiéra nezávislého Konga. Lumumbu zosadil a nechal zavraždiť šéf jeho armády Joseph Désire Mobutu, ktorý sa neskôr premenoval na Mubutu Sese-Seka a krajinu na Zair. Kabila viedol jednu z početných rebélií proti Mobutuovi v roku 1964 v provincii Južné Kivu. Medzi druhov v zbrani vo východozairskom buši počítal aj Ernesta „Che“ Guevaru.

V roku 1967 Kabila zakladá Ľudový revolučný front, ktorý prakticky nezávisle od Kinshasy vládol v malom marxistickom miništáte v Južnom Kivu – v horách na západ od jazera Tanganika, bohatých na zlato a preslávených obchodom so slonovinou.

Marxistický štát v 80. rokoch skončil a Kabila zmenil povolanie: v tanzánijskej metropole Dar es Salám dlhé roky obchoduje s konžským zlatom. Na ďalší súboj s Mobutuom čakal viac ako tridsať rokov. Od roku 1996 za pomoci Rwandy a Ugandy veľmi rýchlo obsadzoval územie. Za rok bol v hlavnom meste.

V roku 1997 ho oslavovali ako symbol zmeny – sľuboval demokratickú vládu, modernú spoločnosť a koniec korupcie. Skoncoval s Mobutuovou praxou tlačiť vlastné bankovky, a tak stlačil infláciu z trojciferného čísla na asi 14-percentnú. Opravil kanalizačný systém Kinshasy, západným spoločnostiam povolil ťažbu konžského zlata. Potom prišli tie horšie zmeny. Zakázal politické strany, uväznil bojovníkov za ľudské práva a novinárov a rušil noviny. Jeho úrad neoprávnených ziskov založený s cieľom vyšetriť korupciu upadol do zabudnutia, keď jeho šéfa vyhodili pre podozrenie zo sprenevery.

Povstanie Banyamulengov, ktorých chcel bývalý diktátor Mobutu deportovať, dopomohlo Kabilovi k moci. Po roku vlády Kabila urobil rovnakú chybu: rozhodol sa svojich bývalých spojencov Banyamulengov, konžských Tutsiov rwandského pôvodu, poslať späť do ich „pôvodnej vlasti“ – do Rwandy. Na stranu povstalcov sa pridala Rwanda a Uganda, ktoré dovtedy Kabilu podporovali. Rozhorel sa tak najväčší medzinárodný konflikt na africkom kontinente.

V oblasti Veľkých jazier s množstvom prepchatých utečeneckých táborov a ukrývajúcich sa povstaleckých skupín, odporcov a priateľov režimov okolitých štátov sa obete tutsiovsko-hutuovských bojov počítajú na státisíce až milióny. Hlavnými aktérmi konžskej vzbury boli Banyamulengovia – Tutsiovia rwandského pôvodu, podporovaní rwandskými vojakmi, takisto Tutsiami.

Medzinárodné úsilie napokon doviedlo bojovníkov za rokovací stôl a v Lusake bol v roku 1999 vypracovaný mierový plán. Riešenie sa však odďaľovalo, rozmiestnenie medzinárodných síl meškalo, boje pokračovali. Krajina ostávala rozdelená na oblasti ovládané povstaleckými gangmi a zahraničnými armádami, ktoré si ukrajovali z jej surovinového bohatstva.

V januári 2001 sa obeťou tohto konfliktu stal aj samotný Kabila, keď ho v jeho paláci smrteľne zranil vlastný ochrankár: vraj šlo o rwandsko-ugandské sprisahanie.

V čase smrti bol Kabila už oveľa viac nenávidený ako obdivovaný – vraj najviac zdržiaval plnenie mierového plánu – no i tak vražda vyvolala paniku. Po atentáte Konžská demokratická republika uzavrela hranice a vyhlásila zákaz vychádzania. Kabilovým nástupcom sa stal jeho syn Joseph. Prezidentom sa stal ešte skôr, než oficiálne potvrdili otcovu smrť.

Joseph Kabila odštartoval dialóg, podpísal dohodu s viacerými povstaleckými skupinami, rwandské a ugandské vojaká sa stiahli a medzinárodné sily boli rozmiestnené. Dialóg pokračuje, ale pokračujú aj boje – časť konžských povstalcov mladého Kabilu neuznáva. Koncom minulého roka sa ugandské vojská znovu objavili na severozápade. Medzinárodné organizácie odhadli, že od augusta 1998 prišlo v dôsledku bojov o život 2,5 milióna ľudí.