Činohra SND Peter Weiss: Marat-Sade * Preklad: Ján Rozner, Zora Jesenská * Úprava a réžia: Vladimír Strnisko * Dramaturgia: Martin Porubjak * Scéna a kostýmy: Marija Havran * Hrajú: Marián Geišberg, Emil Horváth, Anna Javorková, Richard Stanke, Robert Roth, Dušan Tarageľ, Anna Maľová, Juraj Slezáček/Štefan Bučko, František Kovár a ďalší. * Premiéra 20. januára 2001 v Divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave.
Svetový úspech Weissovej hry Marat-Sade spočíva aj v geniálnom výbere dvoch antagonistických ľudských typov. Namiesto mien v názve by sme mohli napísať aj komunita-indvidualita, revolúcia-anarchia alebo aj zmysel-zmyselnosť. Peter Weiss ako mysliaci intelektuál musel postaviť voči vášni po radikálnej zmene opozíciu skeptického markíza. Sympatie k ľudomilskému pátosu Marata však socialisticky cítiaci autor nezakrýval. Ani slovenskí inscenátori si nezabudli vychutnať zopár populistických preslovov do obecenstva, ktoré nemôžu nezarezonovať. Sme totiž presne ako v hre n rokov po revolúcii, keď masy, ktorým noví vládcovia vďačia za novonadobudnuté postavenie, začínajú byť netrpezlivé a volajú po „skutočnej“ zmene. Lenže revolúcia sa už skončila, ľudia, pochopte!
O dramatickej spisbe markíza de Sade sa hovorí menej ako o jeho prózach, pravdepodobne aj preto, že väčšina jeho hier bola uvedená iba v jeho vlastnej réžii v Charentonskom ústave pre choromyseľných. Táto okolnosť viedla Petra Weissa aj k základnej schéme divadla na divadle, ktorá kladie na hercov zvýšené požiadavky – hrať bláznov, čo hrajú pod dozorom bláznivých dozorcov ešte väčších bláznov pre tých najväčších bláznov v hľadisku. Jednotlivé roly sa teda na seba vrstvia podobne ako text, ktorý plynulo prechádza od komentára k dialógu až k pesničkám.
Anna Javorková spočiatku vzala svoju úlohu ospalej chovankyne ústavu poctivo, ale neskôr podľahla zvodom v hre prezentovanej podstavy Charlotty. Geišberg si svojho de Sade vyložil ako človeka so šarmom a nadhľadom, jeho postave však trochu chýbal rub. Nesporne najťažšiu úlohu mal Emil Horváth. Jeho Marat je skôr márnomyseľným dobrákom ako zemitým tyranom. Richard Stanke sa v postave Cordayovej ctiteľa Duperreta celý čas exhibicionisticky prechádza po javisku ako plameniak. Robert Roth je rovnako oveľa viac postavičkou z blázinca ako bývalým kňazom Rouxom, ktorého mal predstavovať. Radikálny spievajúci dav bude istotne s každou reprízou naberať na uvoľnenosti a šarmantnosti.
Scénografka Marija Havran sa rozhodla pohrať s inšpiráciou J. L. Davida. Mučeníka slobody s jeho vaňou priznane vložila od rámu, ktorého posúvaním dosahovala zmeny na rozľahlo pôsobiacej scéne. Suverénne vládnutie kostýmov a scény patrilo spolu so živou hudbou ku kladom inscenácie.
Pri hrách, akou je Marat-Sade, je dnes už ťažko hovoriť o šoku. Za desaťročia, ktoré uplynuli od jej napísania, sme už takí cool, že Weissove opisy gilotínovania u málokoho vyvolajú zimomriavky. V inscenácii Vladimíra Strniska však cítiť, že bola robená s akýmsi základným divadelným inštinktom, ktorý divák spoľahlivo vycíti.
ZUZANA ULIČIANSKA
